Bolo to v horúcom auguste 1983, keď sa skupina fanúšikov z Odbornej skupiny histórie železničnej dopravy pri Vysokej škole technickej v Bratislave (OSHŽD) vybrala na „Akciu“ prevozu parného rušňa 422.0108 z vtedajších Švermových železiarní“ v Podbrezovej. Spomienky na túto akciu sú naozaj nezabudnuteľné a tak sa aspoň v stručnosti podelíme o ne aj s vami .

Životné cesty a osudy sa veľakrát stretávajú i rozdeľujú. Naše cesty s touto mašinkou sa stretli takmer na sklonku jej života a dnes sme radi, že sme mohli svojou troškou prispieť k jej záchrane. Dnes sa popod fúzy usmievame, keď ju vidíme spokojne bafkať a robiť radosť iným ľuďom. A prečo ten úsmev?

Cesta začala v Bratislave na Východnom, kde sme mali k dispozícií starý lehátkový vozeň Bac, na ktorý sme s hrdosťou zavesili smerovú tabuľu s nápisom „Pamätník železničnej dopravy Bratislava“. Prípravy boli založené na naznášaní potrebného „proviantu“, ktorý nepodliehal rýchlemu skazeniu, takže predavačka v bufete na Východnom mala veľkú radosť, že sa takto rýchlo zbaví nepredajných konzerv s „Lukulským a maďarským“ gulášom, bravčového mäsa vo vlastnej šťave či Luncheon-meat pork-u, ktorému končila záruka o mesiac. Minerálne vody, ktoré boli v tom čase zásadne v sklenených flašiach, sme nanosili v batohoch na štyri krát a mali sme na výber zo značiek – Salvator, salvator alebo salvator, tak sme si vybrali Salvator. Malinovky boli len v trojdecových fľašiach, takže keď sme naposledy opúšťali bufet, boli sme veľmi šťastní. Zabudli sme však na jedno – kúpiť chleba! To nás už ale novozámocký pielstick T 466.0080 začal tlačiť do Vajnor, kde za nás privesili nákladný vlak do Zvolena. Stáli sme tam ako na Sahare a túžobne očakávali na príchod vlakového rušňa. O hodinu prišla laminátka S 499.0119, ktorá nás odtiahla prvým úsekom do Palárikova. V Galante sme postáli päť minúť, ale to len preto, že pomocník rušňovodiča bežal zobrať do miestneho bufetu s názvom „Vendégló“ nejakú tašku, takže naša akcia „Chlieb“ ostala zatiaľ bez úspechu. Po zastavení v Palárikove bola laminátka vypriahnutá a o chvíľku sme len pozerali, ako sa stráca v diaľke smerom na Nové Zámky. Ostalo ticho a my sme nevedeli, čo sa bude diať. Výpravca nám oznámil, že už o hodinu a pol príde pre nás mašinka, ale že to môže byť aj skôr. Na stanici bol našťastie bufet, kde sme vykúpili všetok trojdňový i starších ročníkov chlieb a tým sme mali proviant kompletný. Slnko veľmi pálilo a tak sme ochutnali miestne pivo neznámej značky, ktoré bolo vhodné na odstránenie zácpy

O dobrú hodinku konečne od Nových Zámkov vidíme prichádzať vlak, bol to však R 570 na čele s ES 499.0005 s veľkým transparentom na čele „Zdravíme Slovenské národné povstanie“. To sme mali v žalúdkoch povstanie aj my, nakoľko účinok miestneho piva sa prejavil tak rýchlo, ako prešiel rýchlik cez stanicu. Pol hodinu po ňom vidíme v diaľke prichádzať Sergeja T 679.1379, ktorý sa vydal s nami na ďalšiu cestu. Naša radosť, že sme privesení hneď za rušňom veľmi rýchlo pominula, nakoľko „rezonancie a trasenie“ rušňa sa prenášal na náš vozeň a rýchlo sme zistili, že to bude v noci veselé. Cesta ubiehala cca 40 km rýchlosťou pomaly ďalej a my sme si až teraz uvedomili, ako je trať na Zvolen rozbitá. Vchádzame do Podhájskej, kde nám bol privesený postrk T 669.0005 a po dvadsiatich minútach pokračujeme ďalej. Na vrchol trate, teda výhybne Horný Pial prichádzame doslova krokom. Darmo, vtedajšie nákladné vlaky boli naozaj vyťažené. V miestnej Výhybni nám oznámili, že budeme stáť pol hodinu. Na oproti ležiacom poli sme zbadali rásť papriku a tak sme si doplnili jedálniček o ďalší zdroj vitamínov. To už ale v diaľke počujeme „plač“ trakčných motorov a zo zárezu sa zakrátko vyrútil rýchlik Ďumbier do Brezna, vezený T 478.3018. Po jeho prejazde pokračujeme v ďalšej jazde. Paprika na miestnom bola naozaj krásna, ale ako sme netušili, bola postriekaná aj kvalitným postrekom proti škodcom. Keď sme ju nanosili do vozňa, kamarát sa hneď do nej pustil a súhlasne hlavou prikyvoval, že je výborná. Keď sme sa pohli , nestačili sme sa ani riadne rozbehnúť a zastavovali sme v žst.Lok. To už kamarát „paprikár“ sa držal za brucho, v ktorom mu škvŕkalo, ako keď hádžete rýchlosť na novom autobuse. Samozrejme že sme sa mu začali riadne smiať a upozorňovali ho, že záchod sa nesmie používať, pokiaľ je vlak v stanici. On však vedľa staničnej budovy zbadal miestnu drevenú latrínu ,na ktorej bol nápis „WC-kľúč vydá na požiadanie výpravca“. Keď si s úľavou sadol na záchod, s Dušanom sme pristúpili každý z jednej strany a začali latrínu nakláňať jednej strany na druhú. Keďže WC sa nesmie používať, pokiaľ je vlak v stanici, snažili sme sa navodiť dojem, že vlak z nej už odišiel… V tom sme počuli veľký praskot, pri ktorom sa zlomil na jednej strane spodný trám a po našom uskočení latrína pomaly, ale iste padla na ľavý bok, pri ktorom bol počuť zúfalý krik „Pomóóóc“. Veru, riadne sme sa nasmiali, len výpravca so slzami v očiach od smiechu smutne poznamenal „No, už si paničky nebudú chodiť pre kľúč !“. V pokračovaní do Podbrezovej sa nám postavila ešte žst. Kalná nad Hronom…..

V Kalnej nad Hronom vidíme úkaz ako z akčného filmu, teda striedanie rušňových čiat za jazdy. Z krokom idúceho protivlaku s T 679.1182 vyskakuje rušňová čata, to isté robí aj naša čata a bežia každá na druhý rušeň s tým, že v behu na seba niečo ešte kričia (nevieme dodnes čo, nakoľko to bolo v maďarskom jazyku). Po úspešnom naskočení na vlak zrýchľujeme jazdu a zastavujeme v Leviciach. Vedľa nás stojí T 679.1011, z ktorej prechádza rušňová čata na náš rušeň a odstupujúca čata odišla na vlak do Štúrova. Darmo, v tom čase to bolo naozaj zaujímavé. Po odchode z Levíc sme kvôli križovaniam stáli v Kozárovciach, Hronskom Beňadiku, Výhybni Tekovská Breznica a v žst.Nová Baňa, kde sme križovali s osobným vlakom zo Zvolena s T 478.1111. Blížil sa večer a naše poznámky o prvom dni akcie sme ukončili vo Výhybni Voznica, kde sme stáli nevieme do kedy, nakoľko aj otrasom a rezonanciám sa nám podarilo zaspať…

Ranný pohľad do depa Zvolen- vtedy každodenný…

Ráno sme sa zobudili na strašnú zimu. Večer sme si nechali otvorené okná, nakoľko bolo neznesiteľné horko, ráno sme ich rýchlo zatvárali, pretože pri rozhovore nám išla od úst para – takže vitajte na Horehroní ! Stojíme v žst. Medzibrod a sledujeme zloženie nášho vlaku, ktoré bolo presne T 478.3093 + Bac. Takýto vlak sme tu ešte nemali, povedal nám výpravca s tým, že čakáme na osobný vlak.

Po vykrižovaní pokračujeme svižne ďalej, v Dubovej stretávame nákladný vlak s T 679.1176 a úspešne zastavujeme v Podbrezovej, kde nás víta pre nás neopakovateľný a krásny zvuk motora „pomaranča“ T 679.0016. Náš okuliarnik odchádza a z vlečky železiarní prichádza nami ešte nevidený rušeň pomarančovo-čierneho náteru s označením T 436.1513, vzhľadovo podobný ako T 444.1. Tento nás berie do železiarní, kde začína samotná príprava parného rušňa 422.0108 na presun do Bratislavy.

Vyťahovanie 422.0108 zo železiarní

( Táto fotka je pre mňa záhadou – neviem, kto ju fotil).

Olejom šetriť sa neopláca a Dušan si dával záležať.

V poobedňajších hodinách máme všetko hotové a tak nás staničná záloha T 458.1004 odviezla do obvodu stanice, kde nám bolo povedané, že odchod máme plánovaný na 20.hodinu. Tu sme sa rozdelili na dve skupiny, jedna išla do Hronca na Čiernohronskú železničku navštíviť jej obetavého záchrancu Mika Koričanského a druhá do Brezna, aby sa odviezla osobným vlakom „Mostár“, ktorý vozil v tom čase pomaranč. Mali sme šťastie, viezol ho T 679.0014, pričom sme sa do Brezna vrátili ešte raz a odviezli sa MOs z Tisovca do Podbrezovej s M 240.0119 + 0102. V Podbrezovej sme kriedou napísali na parný rušeň jeho číslo, po čom sme si sadli na nákladovej rampe na živicou voňajúce drevo a čakali, kedy prídu pre nás. Slnko pomaly zapadalo a z Brezna svižne prichádza „pomaranč“ T 679.0023, (s výrobným číslom 6 000 a s ktorým sa vtedy počítalo do zbierok vtedajšieho Pamätníka železničnej dopravy na Slovensku, (Prečo tam nie je, pospomíname niekedy nabudúce) ktorý nám bol pridelený na cestu do Zvolena.

Jednalo sa o zvláštny „manipulák“ s ktorým

sme cestou priberali ďalšie historické vozne.

Nastal večer, v Dubovej sme využili s Dušanom možnosť si obzrieť pomaranč z vnútra a tak sa nám neplánovane podarilo prvý krát v živote odviezť na „pomaranči“ až do Banskej Bystrice.

Po tomto zážitku sme ťažko, ale predsa len zaspali.

Slnko bolo už vysoko, keď sme sa zobudili vo Zvolene osobnej stanici. Rýchlik „Hron“ doviezla naleštená dvojica T 478.4056 + 4055, pričom naša skupina išla do miestneho rušňového depa Zvolen pre starý, bočný šípový snehový pluh. V depe sme okrem iného videli vrak T 679.0010.

T 679 1174 v depe Zvolen v pozadí tender z Rýchličky

475.196 s nápisom “Rýchlička”, ale i veľa sergejov, pomarančov či okuliarnikov.

Jeden zo Sergejov, T 679.1002 vyposunoval náš snehový pluh na osobnú stanicu,…

… cestou sme zakývali postrkovému T 679 0025

a vydali sme sa pomaly na cestu domov.

Na cestu do Bratislavy nám bol pridelený rušeň T 478.1113, s ktorým sme prvú zastávku robili v Hronskej Dúbrave. Stanica bola plná nákladných vlakov, dva tu stáli s postrkmi na Kremnické Bane (postrky boli T 679.0027, T 679.1219), z Vrútok prišiel nákladný vlak s T 679.0003 a my čakáme, kým nás predbehne piatkový „Motorový spešný“ vlak do Levíc s M 286.1004. Ďalší úsek cesty nám prerušil Žiar nad Hronom, kde sme z miestnych hlinikární brali dva staré vozne, jeden nákladný výsypný, druhý bol dvojosový osobný. Nákladný vozeň nás zaujal s Dušanom tým, že bol plne naložený a na náklade rástla tráva. Po odchode zo Žiaru nad Hronom sme preliezli na neho a vyliezli „na pojazdný“ trávnik. Pre nás to bolo smiešne, hovorili sme si, tak takúto lúku nemá nikto, ale v Žarnovici, keď sme zliezli dolu, sme za trest museli vyumývať celý lehátkový vozeň, ktorý vyzeral ako po zájazde rumunov … Problémy nastali v Kozárovciach, kde sa kvôli vyhriatym ložiskám musela „naša lúka“ odpojiť a kde rušňová čata uzamkla rušeň a odišla do Nových Zámkov. Nastal pre nás posledný večer, my sme dojedli a dopili posledné zbytky „jedla“ a už myšlienkami boli doma v sprche a pri tanieri poriadneho jedla.

Posledný deň cesty bola sobota. Zobudili sme sa vo výhybni Volkovce, kde sme križovali s osobným vlakom do Kozároviec, ktorý viezol cestujúcich k rýchliku Horehronec. V Zlatých Moravciach sa urobila kontrola a premazanie pojazdu a pokračovali sme bez problémov cez Lužianky, kde sme mali tiež pobyt a urobili sme zopár fotografií a cez Leopoldov ďalej do Bratislavy

M152 0554 v Lužiankach, v pozadí Sergej a konvoj.

Tento úsek cesty bol veľmi kľudný, nakoľko sme všetci boli unavení a chýbal nám poriadny domáci spánok. Po príchode do Bratislavy sme preto rýchlo všetko odstavili , upratali a plní dojmov, spomienok a zážitkov sme sa rozišli každý svojou cestou – do vytúženého domova.

I dnes, po rokoch veľmi radi spomíname na tento “vander za históriou” nákladným vlakom. A i napriek niektorým pokusom našich spolužiakov z Rendezu, ktorí sa po našom rozprávaní niekoľkokrát vybrali na vander, a to tak, že nastúpili večer do prázdnej zetky vypriahnutého nákladného vlaku v Rači, aby sa ráno zobudili opäť na Rendezi, nepodarilo zopakovať.

Žiar nad Hronom- krásny trojnápravový osobný vozeň, ktorý ešte len čaká na svoju reinkarnáciu niekde v depozite MDC.

Rubriky: Akcie, História, Informácie // 3 komentárov »