Vzhľadom na stav pamiatok a vzťah Slovákov k pamiatkam na Slovensku si pokojne môžeme povedať, že sme národ ignorantov. O naše vlastné pamiatky sa začíname zaujímať zväčša až vtedy, keď sa stanú známe a vzácne za hranicami nášho regiónu. A potom sa hrdíme, že MY máme pamiatky zapísané v UNESCO, ale ani toto tým pamiatkam nepomôže a chátrajú ďalej.

V poslednom čase sa začalo veľa rozprávať o takzvaných industriálnych pamiatkach.
Prečo práve teraz, kedy sa tu objavili a aký zmysel má ich záchrana?

Industriálne pamiatky úzko súvisia s obdobím vzniku prvých väčších výrobných celkov. Či už so vznikom manufaktúr, alebo moderných podnikov veľmi často stavaných podľa vzoru Veľkej Británie, alebo Nemecku. Budovanie takýchto tovární súviselo aj s rozhodnutím Uhorskej vlády v roku 1890, podľa ktorej treba pri štátnych zákazkach uprednostniť nákup od domácich výrobcov. Toto rozhodnutie pomohlo hlavne Bratislave, lebo mnohé Viedenské firmy sa rozhodli zriadiť pobočku práve tu. Takto tu napríklad vznikla Kablovka bratov Bondovcov v roku 1894 najprv s 30 , ale už v roku 1905 s 300 zamestnancami a v roku 1903 sa otvárala fabrika Siemens – Schuckert na Račianskej so 100 zamestnancami. Gumonka vznikla 13.7.1911…. Rovnako to bolo aj v iných oblastiach priemyslu, ako napríklad potravinárskeho ( Figaro, ex. Sttollwerck – 1896, Stein 1873), textilného ( Cvernovka – 1895, Danubius – 1909), strojárskeho ( firma K. Feitzelmayer – 1831) a mnohé ďalšie… Mnohé dnes už neexistujúce firmy dali základ dnes známym firiem, ako Chirana, alebo Armatúrka. Továrenské budovy stavali veľmi často významní architekti a vzhľad budov bol veľmi často ovplyvnený stavebným slohom tej doby.

Rovnako, ako sakrálna, alebo ľudová architektúra má aj industriálna nezastupiteľné miesto v našich dejinách a jej zbúraním sa dopúšťame rovnakého barbarstva, ako keď sme si zbúrali historické centrá našich miest. Rovnako, ako by Bratislave chýbala silueta hradu, keby hrad po vojne zbúrali, bude Bratislave chýbať aj typická tehlová industriálna architektúra. Avšak boj o hrad za nás ( a za hrad ) vybojoval profesor Piffl, ale industriál sme si nechali zbúrať investormi. Pritom si dovolím tvrdiť, že ten hrad bol v oveľa horšom staticky narušenom stave, ako budovy Kablo, ktoré zbúrali bez povolenia vraj preto, lebo ohrozovali okolie…

Industriálne pamiatky sa práve teraz stávajú ohrozenými z toho dôvodu, lebo aj keď donedávna v týchto objektoch bežala výroba, po politických zmenách ekonomické podmienky vyhnali neefektívne činnosti z týchto objektov a tie začali chátrať. Čoskoro cena pozemkov na ktorých tieto objekty stoja prevýšila ekonomickú hodnotu budov a nadišiel čas pre investorov.

Kto je zodpovedný za likvidáciu pamiatok?

1. My všetci. Sme nevšímavý a k pamiatkam máme skôr negatívny, ako pozitívny vzťah (pozitívny pri návšteve napríklad hradu, avšak negatívny, ak sme jej vlastníkmi…).

2. Samosprávy miest. Nemajú víziu a koncepciu rozvoja mesta, rozhodujú sa podľa záujmu investorov. Ako investor píska, tak samosprávy skáču.

3. Pamiatkári. Prakticky takmer nerobia terénny prieskum. Nemajú víziu a prehľad o ohrozených potenciálnych pamiatkach. V oblasti technických (a industriálnych) pamiatkach nemajú potrebné vzdelanie, v problematike sa nevyznajú. Nevyužívajú technické prostriedky dnešnej doby a tým si zbytočne komplikujú svoju prácu na ktorú je ich okrem toho ešte aj málo ( napríklad až do polovice roku 2007 neexistovala možnosť zistiť na webovej stránke Pamiatkového úradu čo je pamiatkou zapísanou do ústredného zoznamu pamiatkového fondu, ale prípadný záujemca o informáciu musel písomne požiadať…, doteraz sa námety a podania v elektronickej forme neakceptujú – elektronická podateľňa nie je, fotodokumentáciu objektov je nutné prikladať v tlačenej forme….). Pamiatkári nemajú žiadne záväzné termíny, dokedy musia námet na pamiatku posúdiť a pripraviť na prejednanie na Ministerstvo kultúry (je úplne bežné, že niektoré podnety čakajú na začiatok správneho konania aj 5 rokov). Nespolupracujú s odbornou, alebo laickou verejnosťou, takéto podnety z vonku ako keby im boli na príťaž… Bežná používaná veta na Pamiatkovom úrade: Viete, koľko my toho tu máme, toľko máme práce a stále nestíhame…

4. Ministerstvo kultúry. Nemá žiadny termín dokedy musí konať vo veci podania návrhu na vyhlásenie pamiatky. Nerobí si nezávislé posudky o navrhovaných potenciálnych pamiatkach. Neriadi sa podľa platného zákona: napríklad, že navrhovateľ má byť pozvaný na prerokovanie jeho návrhu a okrem toho ministerstvu nevadí, že je zákon nefunkčný. To znamená, že ak sa vlastník po schválení objektu medzi pamiatky odvolá, tak aj keď napriek tomu objekt vyhlási, tak pokuty sú tak nepatrné pri súčasných cenách nehnuteľností, že sa aj pamiatka oplatí zbúrať. Ak stavebný zákon obsahuje stať o možnosti odstrániť čiernu stavbu, tak by mal pamiatkový zákon obsahovať stať o postavení kópie pri devastácii pamiatky.

Myslím, že súčasný stav sa zmení jedine vtedy, ak nebudeme všetci strkať hlavu do piesku, aby sme nevideli a nepočuli, čo sa okolo nás deje a ak vystúpime zo svojej pohodlnej ulity a začneme robiť aj veci, ktoré od nás nikto nežiada.

Alebo je ešte jedna možnosť. Definujme deťom najlepšie zo škôlok a základných škôl, čo sú to pamiatky a nechajme ich, aby ich na Slovensku našli, zdokumentovali a zapísali do ústredného pamiatkového fondu. Som presvedčený, že by to urobili oveľa rýchlejšie, efektívnejšie a kvalitnejšie, ako my dospelí a určite by dokázali na rozdiel od nás vymyslieť týmto objektom aj nové pre nás netušené funkcie…

Marian Pavúk Paulini

Rubriky: Industriálne pamiatky, Informácie, Ochrana pamiatok // 1 komentár »