Nenávratne

image001.jpg Predvčerom som sa nevyspala, včera som bola hore celú noc, dnes sa zase nevyspím. Práve, keď si vo sne uvedomujem, ako veľmi sa mi nechce vstávať, zazvoní budík. Oči ma pália, nedokážem ich otvoriť. Poslepiačky idem do kúpelne a vo dverách narazím do starej mamy.

– Ty ešte lež, – prikazujem jej, – vychystám sa aj sama.

Ale márne, keď vojdem do kuchyne, stará mama v nočnej košeli a s rozpustenými vlasmi zapaľuje sporák a balí mi desiatu. Na hrnčeku s kakaom si zohrievam prsty a predlžujem tú chvíľu, tak rada by som ešte ostala…

– No iď už, – dvíha ma stará mama za lakeť, – a dávaj na seba pozor!

Ulica je tmavá, ani len náznak rána. Je chladno, mokro; Katarína na blate. Zrazu na mňa dýchne predsviatočnou náladou. Na stanici zbadám prvých ľudí. Sami muži: ťažké zimníky, železničiarske čiapky, okované topánky. Poznajú sa, žartujú a doberajú sa jeden druhého. Po očku si ma obzerajú, čo tu tá robí? Páči sa mi toto spoločenstvo chladného predúsvitu, na chvíľu doň patrím aj ja

image0021.jpg

– A vy kam cestujete? – privráva sa mi zarastený ujko.

– Ale ďaleko, ujo, až za Podbrezovú. Neviete, o koľkej tam budeme?

Sedím v špinavom vagóne, plnom unikajúcej pary, a občas sa zasmejem na vtipoch, nad ktorými by som sa inak pohoršovala. Sedím, veziem sa, som čoraz bližšie.

Vystupujeme. Na rázcestí stojí autobus a všetci, čo zišli dole so mnou, sa doň natlačili. Vlak odišiel, autobus počkal na závory a zmizol za zákrutou. Zrazu som úplne sama. Ešte stále je tma a ja to tu vôbec nepoznám. Ako mi to Milan vysvetľoval? Kráčam a po pár metroch zbadám úzke koľajnice. Po nich treba ísť.

image003.jpg

Na ľavej strane počuť Hron, za ním občas ošľahnú stromy svetlá áut. Trochu zakopávam, prejdem popri zlievárni, potom ucítim vlhkú vôňu drevoskladu a koľajnice sa delia.

Uvidím vagón alebo skôr vagónik – je úplne malý. A pri ňom akési postavy, krúžia baterkou, niekto občas zapíska. Že by som bola už tu? Po koľajach cúva dízlák, zarinčia železá, asi pripájajú vozeň.

image0041.jpg

Vyťahujem fotoaparát, nasadzujem blesk. Akosi nedrží dobre, ale chcem to mať už od začiatku, narovnávam sa – bože! Blesk sa vyšmykol, padá na zem, skloním sa za ním a na pár sekúnd neviem, čo mám robiť. Vilo ma zabije! Hmatkám okolo seba, tak kde je, aha tu, ale kde ostal káblik? – Prosím vás, požičajte mi baterku, – zavolám k tým tmavým postavám. – A načo? – Ale už idú a nečudujú sa, že ma tu vidia. Pomáhajú mi hľadať, krútime sa dookola, ale káblika niet. – Postavte sa, – káže mi jeden, a keď sa zodvihnem, jemne mi ho sníme z kabáta, kde sa zachytil.

– Ďakujem, – vzdychnem a usmejem sa, ale akosi krivo. Skúšam zapnúť blesk, nie, nesvieti, vysychá mi v hrdle. Skloním hlavu, potom sa spamätám: – Neviete mi povedať, kde je tu dopravnomanipulačná správa?

– Ale tam sú až od siedmej, to by ste sa načakali!

– A vy, vy ste od vlaku? – spytujem sa úplne zbytočne, veď je to jasné ako facka.

– No sme, a čo by ste radi? – pozrie na mňa jeden z nich.

– Chcela by som sa zviesť. Vezmete ma?

Krúti hlavou, ale ani nie tak, že ani nápad, ale asi tak: pre mňa – za mňa…

– No nasadnite si!

– Do vagóna?

– Do vagóna, kam inam?

image005.jpg

Prejdem popri doštenej stene až na koniec, malými schodíkmi vystúpim na plošinu, zapadne za mnou železná ohrádka. Otvorím dvere a hneď si uvedomím, že na mňa dýchlo teplo. Pozerám: pozdĺž vagóna stoja drevené lavice, v drevených rámoch okná, na drevenej dlážke nakálané polená. V strede liatinová piecka a v nej oheň. Všetko sa dá skôr tušiť, ako vidieť. Kráčam dopredu, zastavím sa a zdvihnem zo zeme polienko, otvorím ťažké dvierka. Privriem oči a hodím ho do sálajúcej teploružovej hĺbky. Je mi zrazu ohromne príjemne, vonia to tu ovcami, ako na laze, ale čo, spomeniem si na blesk a mávnem nad ním rukou, veď kúpim Vilovi nový. A dosť, už na to nemysli, peniaze boli a budú. Sadnem si na lavicu oproti piecke, vystriem nohy a čakám. Zvonku počuť hlasy ľudí, potom hlboký tiahly a vlhký hlas lokomotívy, trochu ma to hodí dozadu – pohli sme sa. Uvedomím si, že mám ešte plné ruky vecí. Odkladám ich do tašky, ach aj ty si tu, hovorím tomu nešťastnému blesku. Čosi v ňom zahrkoce, pozerám čo vlastne. Uvoľnené baterky. Zatláčam ich naspäť, len tak pre dobré svedomie, skúsim zapnúť nabíjanie a čakám. Pätnásť sekúnd trvá hrozne dlho, zdá sa, akoby už trikrát prešli, no nič, poviem si, ale práve v tej chvíli vyskočí na indikátore červené svetielko, plakala by som nad sebou a smiala sa tiež. Stlačím gombík, v úzkom priestore vybuchne svetlo. Funguje!!! Nerozbila som ho, vydýchnem si, dnes ma čakajú už len samé dobré veci!

Zastaneme, Hronec. Nastupujú ľudia, nevidím ich, iba počujem, a usmievam sa na nich aj potme. Pred očami sa mi mihnú obrysy batohov prehodených cez chrbát, vlniakov zviazaných do uzlíka. Staršie ženy, muži v rokoch, no čo chceš, kto z mladých by sa ti teraz trepal do hory? Ale nemám celkom pravdu, je tu akýsi chlapec v lesníckej rovnošate, spýtavo sa ku mne obráti, keď prechádza okolo.

image0061.jpg

Najprv počúvam, tak krásne mi znie mäkké nárečie v tmavom vykúrenom vozni, neviem si predstaviť, že by som sem vtrhla s prudkým svetlom. Stratilo by sa asi to najkrajšie – prirodzenosť. Ale kdesi za tou tmou sú ľudia so svojimi tvárami a rukami a šatami a to všetko o nich hovorí! Just, nastavím si tridsatinu, metre a clonu, natiahnuť, spúšť, svetlo… Najprv sa obzrú, vidím ich v tom záblesku sekundy, ale to je aj všetko, už sa o mňa nestarajú.

image007.jpg

Vyjdem na plošinu, v rukách držím exaktu so širokouhlým objektívom. Ešte stojíme. Strojvodca sa vykloní z okna, nadvihne obočie, potom kohosi zavolá.

– Jano, poď sem! Neporozprával by si tuto niečo o železnici?

Jano má aspoň päťdesiat rokov, široké ruky, široká tvár aj chrbát široký. Pridá sa ku mne, opierame sa o dvierka, vlak sa dávno pohol a ja počúvam. Je ešte starší, ako som si myslela, krútim hlavou, a to ste tu ako vydržali?

– Vydržal, vydržal, veď je tu dobre. – Obrátim sa k nemu, lebo čosi v jeho hlase varuje. Čo také som povedala?

– Krista boha aj s tým riaditeľom a vy sa tiež až teraz staráte, – vybuchne zrazu, ale nekričí na mňa, kričí na niekoho za mnou. – A čo napíšete do novín? Veď tu už toľkí boli a nič je z toho, za niekoľko dní je koniec roka a my tu nadobro skončíme!

Čo mu mám povedať? Že to nie ja, že to iní? Ale čo iní? Rozvidnieva sa. Blížime sa ku Kramniskám, vietor mi berie vlasy z tváre a z hlavy myšlienky, na nič nemyslím, nastavujem mu čelo.

image0081.jpg

Zahrkoceme na moste, minieme úzky zásek. Mašina spomalí, človek vedľa mňa zoskočí, beží dopredu, prehodí výhybku a znovu naskočí naspäť. Štyridsaťdva rokov tu strávil len on. A železnica koľko? Pred zlievárňou leží liatinový most a na ňom dátum 1810.

– Keby ste prišli včera, zviezol by som vás na pare. To je niečo iné, nie tento dízlák!

– A teraz čo budete robiť?

– Pôjdem do dielne, – pokrčí plecami, – alebo k drevu, ešte vládzem. A toto tu… – natiahne ruku a mávne kamsi, viem ja, čo tým chcel povedať? Možno čosi ako: ach život! A mne je to jedno!

image009.jpg

Sme na Kramniskách. Sivým oparom odchádzajú čierne zababušené postavy žien, a hneď sa v ňom stratia. Vagón odpojili, nakladáme drevo.

image0101.jpg


– Pozri, – zabúda lesník na vykanie, – medveď!

– Prečo tu? Nebojí sa vlaku? – V blate vidno jasný odtlačok.

– Chodí sem na jablká, už ich skoro všetky zdriapal. A keď počuje vlak, ujde.

– Živého si už videl? – A koľkých! Ale tebe by som neprial.

– Prečo? Ja sa nebojím ničoho.

– Naozaj? –zdôrazní každú slabiku.

– Ba vlastne bojím. Ale čohosi iného. Bojím sa nenávratna… Tak zbohom, – kývnem mu rukou, z lokomotívy na mňa volajú.

– Ideme do Hronca a potom na Balog. Pôjdete s nami?

– Hej, – prisvedčím.

image011.jpg

O pár hodín som znovu na stanici, zo všetkého mi je zima.

Takže do konca roka…

image0121.jpg

Bála som sa neznáma, bojím sa nenávratna. Neznámo môže priniesť veci zlé aj dobré, nenávratno už neprinesie nič. O čom všetkom budeme vedieť, aj tak nám to pretečie pomedzi prsty. Načo sa snažiť? Príde niečo nové. Viem, ale je z toho smutno. Ľudia sa nespýtajú jeden druhého na meno. Voda sa vypustí a stroje zhrdzavejú. Hore Kamenistou už nezahučí žiaden vlak. Medvede budú rady. Budú ešte?

Keď som v 1983 roku napísala túto poviedku, vnímala som ju ako upozornenie na úžasné veci, ktoré sú naším dedičstvom a ktoré denne zanikajú, pretože v nich nevidíme hodnoty. Prešlo 25 rokov a keď sa pozriem na to, čo sa deje (alebo čo sa nedeje) s ochranou technických pamiatok a industriálu na Slovensku, je mi ešte smutnejšie, ako keď som písala o čiernohronskej železnici. Za posledný rok absolvovala Bratislava kobercový nálet na pamiatky. Zmizol Danubius Elektrik, mlyn Jedľa, sklad Kefárne; padli rozsiahle a areály Kablovky a Gumonky. Osud Cvernovky, Tabakovej továrne či pivovaru Stein je neistý… Ministerstvo kultúry ani len nezačalo pasportizáciu technických pamiatok. Tí, čo industriál protiprávne búrajú, odchádzajú s minimálnymi pokutami. Samospráva odmieta vyhlásiť pamiatky ako pamätihodnosti. A tak sa v nenávratne stráca to, čo bolo súčasťou našej identity a dejín…

Úryvok z poviedky Nenávratne, Zora Okáliová z knihy poviedok mladých autorov: NA VEČERU BUDÚ ŠTVORLÍSTKY (Slovenský spisovateľ 1984)

Dodnes nepublikované fotografie z končiacej pravidelnej prevádzky na Čiernohronskej železnici z 26.11.1982 a 10.12.1982.

Text a foto: Zora Kalka Okáliová – Pauliniová


3 komentáre to “Nenávratne”

  1. […] Nenávratne […]

  2. Čítam dobre? Zatiaľ žiadne hodnotenie? Nikto z nás si nenašiel chvíľku, napísať uznanlivé slovo autorke článku? Keď už si o sebe myslíme, že nevieme nič urobiť proti opísanému stavu, skúsme aspoň potvrdiť autorke podobných ľudí svojími uznanlivými slovami v ich snahe a trocha ich povzbudiť. Nebyť pani Zory, a jej podobných zanietených, už by sme nemohli na Čiernohorskej železničke podniknúť ani spomienkové jazdy. Za všetkých vďaka!

  3. Moc pěkné čtení, děkuji. V letech končícího provozu ČHLŽ jsem pobýval nedaleko na prázdninách, ale bohužel jsem o ní tenkrát nevěděl. Jaká škoda.

Komentáre - Zanechajte nám komentár