Siemens na Filiálke (2)

Autor: Gilbert

Séria článkov o starej priemyselnej zóne pozdĺž Račianskej ulice a paralelnej železnice.

Ako som naznačil v závere priblíženia „Najstarších pressburgských koľajníc„, prvá uhorská železnica, ktorá mala animálny pohon, teda vagóny ťahali kone, musela ustúpiť modernej parnej ére. Bola pôvodne vybudovaná pre presun pasažierov a vtedajšieho malého tovaru, čo predstavovalo zväčša poľnohospodárske prebytky. Postupom času sa ňou prevážal aj väčší tovar, konkrétne náklad splavovaný po Váhu a po Dunaji. Na takéto objemy už koníky nestačili a preto bola v rokoch 1869 až 1873 prestavaná na parostrojnú.

Považská železnica, ako prevádzkovateľ, musela vymeniť všetky pozdĺžne podvaly za priečne a trať naďalej šla prakticky po tej istej trase. Bola využitá aj výpravná budova „koňky“, ktorá sa už volala Pressburg Blumenthal. Prakticky aj táto staronová trasa spájala dva veľké riečne prístavy na Slovensku, Bratislavu a Sereď, no koníky nahradili parné rušne.


Pohľad z vežičky stanice Blumentál v období parnej trakcie.

V predošlom článku som naznačil týmto počinom aj všeobecný rozvoj parnej éry, ktorá znamenala priemyselnú revolúciu. Pozdĺž trate rástli ako huby po daždi továrne, čím sa Bratislava vyšvihla na na jedno z najpriemyselnejších miest v Uhorsku. Vznikla priemyselná zóna Mlynské Nivy a druhá menšia pozdĺž Račišdorfskej (dnes Račianskej) ulice a spomínanej trate. Toto spriemyselnenie prostredia si vyžiadalo aj zväčšovanie koľajísk. Nakoniec počtu nákladných vagónov aj tak koľajiská nestačili. Navzájom sa prepojili rakúske a uhorské parné železnice. Pre oblasť Mlynských Nív vyrástla v rokoch 1881 až 1882 nová stanica nazvaná Pressburg Neustadt Banhof alebo Novomestské nádražie.

Keďže aj tak veľké koľajisko na tejto stanici nestačilo, súbežne bola vybudovaná aj stanica Pressburg Filiale – Filiálne nádražie, či Bratislava Filiálka. Koľajnicami boli prepojené všetky prímestské trate. Z Rakúska šla železnica do Bratislavy na Pressburg Hautbanhof /budova prvej parnej železničnej stanice/ a trať existovala od roku 1848. Táto pokračovala od roku 1850 smerom na Štúrovo a mostom križovala bývalú koňku. No vybudovaním trate z Hlavnej stanice do Ratzersdorfu /Rače/ v roku 1883 sa uzavrelo spojenie nielen z Viedne cez Bratislavu do Budapešti, ale aj z trate od stanice Blumentál. Z Uhorska vlaky prichádzali od Štúrova cez Wajnor /Vajnory/ len na Hlavnú stanicu a od roku 1874 aj do Ratzersdorfu /Rače/. Týmto zoskupením tratí sa vlaky z Hlavnej stanice dostali cez Raču aj na stanicu Blumentál aj do Vajnor. A nakoniec po vybudovaní cestno-železničného mosta cez Dunaj sa vlaky z novopostavených staníc Filiálne nádražie a Novomesteké nádražie dostali do Petržalky, alebo ďalej do Viedne od roku 1897.

Mimo týchto smerov boli vybudované ešte dve trate, ktoré šli z Novomestskej stanice. Smerom na stanicu Blumentál šla vetva, ktorá tesne za križovatkou dnešných ulíc Karadžičova a Záhradnícka odbočila von z mesta. Do prevádzky bola daná 1895. Odbočila pred križovatkou na ktorej stojí stanica Blumentál, teda pozdĺž dnešnej Krížnej ulice poza Ludwigov parný mlyn. Ďalej pokračovala cez dnešnú Trnávku, teda dnešnou trolejbusovou traťou až do novovybudovanej stanice Bischdorf /Podunajské Biskupice/. Opačným smerom k Dunaju z Novomestskej stanice šla von z mesta ďalšia vetva, ktorá šla poza Cvernovú továreň /Cvernovka/, ale to spomeniem v inom článku…

Keď svoje mapovanie začnem na stanici Blumentál, musím spomenúť, že ako základ pre koľajisko na stanici Filiálne nádražie bolo využité koľajisko prvej konskej železnice pred stanicou Blumentál. Na toto sa vlastne nové koľajisko napojilo. Zo stanice Filiálka šli vlečky aj k Blumentálu. Jedna z vlečiek išla do parného mlyna po Krížnej ulici. Mimo tejto vlečky z Filiálky k stanici Blumentál bolo stále početné koľajisko využívané až do postavenia Železničnej nemocnice s poliklinikou. Ako pozostatok na toto koľajisko existuje do dnešných dní odstavná koľaj, ktorá končí v priestore na ktorom na vojenskej mape z roku 1930 boli mestské sklady a skladište zemského ústredného úradu. Po vojne tam boli postavené bytové domy nazvané Unitas.

Priestor bývalého koľajiska pri stanici Blumentál.

Priestor bývalého koľajiska pred dnešnou železničnou poliklinikou.

Ďalej od blumentálskej stanice k Rači bola vlečka do elektrotechnického závodu Siemens-Schuckertove závody. Táto bola vybudovaná do Siemensky ešte pred postavením samotnej staničnej budovy Filiálka. Jej oblúk bol veľmi ostrý s polomerom asi 40m a preto, keďže pri tak malom oblúku by sa vagóny pravidelne vykoľajovali, bola tam položená veľmi ojedinelá koľajnica. Táto bola len z vonkajšej strany oblúka. Normálna koľajnica nemá pre odvaľovanie železničného kolesa drážku, to mali a možno ešte stále majú koľajnice električkové. Tento ojedinelý skvost mi pripadá ako dve normálne vlakové koľajnice vedľa seba s jednou úzkou uprostred, medzi ktorými sú dve drážky. Je to ale len jedna koľajnica s dvomi povrchovými drážkami. Pán Rohleder ju navrhol preto, aby sa vonkajšie koleso vagóna nevykoľajilo. Ono vlastne podľa toho, kde v oblúku sa nachádzalo vyskočilo a zapadlo buď do prvej, alebo do druhej drážky. Po ukončení oblúka prešlo na koľajnicu normálnu.

Vlečka do továrne Siemens.


Schéma Rohlederovej koľajnice.

Siemens ako firma zaoberajúca sa elektrovýzbrojou fungovala v Pressburgu od roku 1900. Vtedy začala s výstavbou mestskej elektrárne, ktorá bola dokončená v roku 1902. Postupne táto zabezpečovala verejné a bytové osvetlenie a súčasne Siemens investoval do výstavby novej elektrotechnickej výrobne. Továreň na stroje a transformátory bola vybudovaná ako pobočka Schuckertových závodov v Budapešti a takto figurovala od 3. júla 1902. V roku 1903 sa v celom Rakúsko-Uhorsku zlúčili všetky závody Schuckert a Siemens a teda pressburgský zabehnutý závod od 5.mája 1904 vystupoval ako Uhorské Siemens – Schuckertove závody Účastinná spoločnosť so sídlom v Budapešti.


Hlavná budova na Račianskej ulici, pohľadnica z roku 1905.

Hlavná brána závodu bola z Račišdorfskej ulice. Celkom naľavo areálu bola hlavná výrobná hala, od nej smerom k dnešnej križovatke Račianske mýto bola hlbšie v areáli kotolňa s továrenským komínom. Ďalej to bola hlavná vrátnica a rožná dvojposchodová budova. Začínali so zamestnancami, ktorí sem prišli z viedenského závodu Siemens. Postupne títo zaúčali nových pracovníkov, čím sa začal zväčšovať ich celkový počet, ktorý z pôvodných 100 narástol na 500. Po rozpade Rakúsko-Uhorska sa vyšplhal cez 1100.

Následne sa dobudovávali ďalšie budovy a areál sa začal rozrastať smerom k Račianskemu mýtu až sa priblížil až k dnešnej Šancovej ulici. Táto išla a dnes stále ide k Centrálnemu trhovisku. Na celkovom zábere približne z roku 1930 je areál naozaj rozsiahly. Rozšírenie závodu si vyžiadalo nielen zvýšenie počtu zamestnancov, rozšírenie sortimentu, ale aj rozšírenie koľajiska na Filiálnom nádraží. Tam bola postavená aj nová staničná budova.

Veduta továrne Siemens – Schuckertove závody.


Veduta Siemensky z roku 1930.


Pohľad od železnice.

Prvým zákazníkom bolo mesto Pressburg, pre ktoré boli vyrobené generátory do novej elektrárne. Sortiment sa rozšíril na transformátory, elektromotory, cievky a elektrické aparatúry. Neskoršie to boli turbogenerátory, motory na striedavý a jednosmerný prúd, motory na  pohon valcových stolíc, ťažné navijaky a súčiastky na osvetlenie a vedenie elektrického prúdu, zariadenia pre dopravu /električky, trolejbusy, lokomotívy/, elektrické výťahy, čerpadlá a poľnohospodárske stroje a samozrejme nemalé aktivity viedla Siemenska pri elektrifikácii nielen bratislavských tovární.

Cez I.svetovú vojnu Siemenska plnila vojnové zákazky. Po vzniku prvej ČSR továreň figurovala ako pobočka elektrotechnickej účastinnej spoločnosti Siemens z Prahy. Jej názov bol Siemens a spol. komanditná spoločnosť Bratislava. Na vrchole prosperity Siemenska produkovala aj vypínače, ističe a zariadenia pre papierenský a textilný priemysel. Tento rozmach zastavila hospodárska kríza v rokoch 1932 až 1935. Po roku 1938 nastal obrat, továreň investovala do technológií a v sortimente pribudli veľké turbogenerátory, generátory do vodných turbín. Túto výrobu nakoniec ukončila II. Svetová vojna a továreň prešla na vojenskú výrobu. Po jej skončení sa Siemenska rozhodla vyrábať opäť transformátory, elevátory, elektrické bojlery, elektrické sporáky, žehličky, lustre, poistky a rôzne vypínače.

Hlavná výrobná hala v časoch prosperity…

Po znárodnení komunisti továreň premenovali na ČKD Praha n. p., závod Bratislava. Neskoršie v názve pribudlo ČKD-Kriváň… Od roku 1950 to boli Bratislavské elektrotechnické závody n. p. Bratislava (BEZ Bratislava). Vyrábali sa tu naďalej generátory, transformátory, zváračky, súčiastky do el. lokomotív, električiek a trolejbusov.

Priečelie Siemensky v 50-tych rokoch 20. storočia.


Priečelie Siemensky (Danubius Electrik) v 90-tych rokoch…

Vybudovaním nového závodu BEZ na okraji dnešnej Rače smerom na Pezinok sa hlavná výroba transformátorov postupne odsunula z centra mesta. Začiatkom roku 1995 bol historický areál Siemensky sprivatizovaný  a fungoval ako Danubius Elektrik. Ako to na Slovensku chodí, pre nerentabilnosť sa mne neznáma výroba okolo roku 2000 zastavila. V roku 2008 bol pôvodný areál Siemensky zrovnaný so zemou. Je stále smutný pohľad na foto záznamy z demolácie. Jediným rozhodnutím zo sveta zmizol kus slovenskej histórie z čias Rakúsko-Uhorskej monarchie, kus histórie okolo koľajníc, kus histórie z industriálneho dedičstva Bratislavy. V okolí to nebol areál jediný po ktorom zostala len veľká jama. Týmto počinom sa priestor bývalej Siemensky stal lukratívnym pozemkom v centre mesta Bratislava. Kto vie čo tam bude niekedy stáť? Určite to ale nebudú budovy s tou pravou industriálnou architektúrou, ktorá má aj dnes svoje čaro…

Gilbert, spracované v rokoch 2011-2012


Vpravo rozostavaná železničná poliklinka.

Podobný pohľad, železničná klinika vpravo.

Pohľad na železničnú polikliniku a koľajisko z väčšej diaľky.


Koľajisko v zime.

Koniec starých koľajníc…

Panoráma koľajiska od stanice Blumentál.

Súčasný stav koľajiska v jeseni.

A v lete…

Koniec koľajiska v čase fungujúcej stanice…


Koľajisko v časoch parnej éry.


Ostatná časť koľajiska v jeseni…

Dnes už zabudnuté koľajnice pri pohľade na železničnú nemocnicu.

Sem-tam ich predsa len ešte je vidieť…

Odstavná koľaj, či zaniknutá vlečka do Unitasu.

Detail na odstavnú koľaj…


Bytové domy Unitas.

Vlečka do priestoru Unitas.


Tu sa asi skrýva stará výhybka.

Vlečka do továrne Siemens.

Veľmi ostrá zákruta vlečky.

Brána závodu po ukončení prevádzky.

Rokmi pribudli pri bráne garáže.

Koľaje zmizli medzi garážami nadobro.

Brána so zbytkami budov areálu…

Dnes končí vlečka niekde pod garážou.

Pohľad na oblúk od Siemensky.

Aj vnútorná koľajnica bola posilnená.

Na vrchole oblúka bola spájaná z  krátkych kusov.


Detail na spoj…

…naozaj zaujímavá konštrukcia…


Smutný pohľad na Siemensku pred asanáciou.


Nadchod, stanica a Siemenska.


Nadchod a BEZ ako si ich pamätám ja…


Hlavná budova a začiatok 21. storočia.

Rozpadajúca sa hala.


Hlavná výrobná hala Siemensky počas demolácie.


Pohľad na demoláciu z nádvoria.


Kotolňa v časoch prosperity.


Kotolňa pri demolácii.


Zbytky budov počas búrania.


Veľká jama, pohľad od Unitasu.


Jama za staničnou budovou – tam kedysi stála Siemenska…


Tu bola Siemenska a Ferona…


Situačná mapa okolia Filiálky.


Mapa bratislavského Nového Mesta z roku 1930.

Gilbert, spracované v rokoch 2013-2014

Pre zobrazenie všetkých článkov autora o starej priemyselnej zóne pozdĺž Račianskej ulice a paralelnej železnice zadajte do vyhľadávania slovo „gilbert“.


4 komentáre to “Siemens na Filiálke (2)”

  1. Danubiusku začali búrať na jar 2007 pokiaľ ja pamätám. Stanica filiálka skončila niekedy v roku 2010-2011 definitívne. Dovtedy tam aspoň v pracovných dňoch nakladali do vozňov kovový šrot. Raz som tam videl aj ako vykladali kĺbový trolejbus z vozňa pre DP Bratislava, ten doviezli z ČR. Niekedy v 2010-2011 zlikvidovali aj koľaj do mlynu Jedľa cez priecestie na Pionierskej. K tej koľaji do Unitasu, je to možne že v minulosti to viedlo až tam, ale ja si pamätám na konci tej koľaje bola betónová rampa kde vykladali osobné automobily Škoda Favorit v 90. rokoch z dvojposchodových autovozňov AZNP Mladá Boleslav pre Mototechnu Ba ako predajňu os. vozidiel. Na koľaji vedľa stavali dlho dlho jeden starý vysokostenný nákladný vozeň podvozkový a nejaké torzo osobného dvojosového vozňa, ktore časom zarástli vysokou trávou. No a k samotnej Danubiuske, škoda jej, už ostane len v hlavách ako spomienka rovnako aj kovová nitovaná lávka pre peších ponad koľajisko Filiálky, ktorú zlikvidovali niekedy v 2006-2007, preto lebo staticky vraj nevyhovovala na únosnosť. V Bratislave už niet snáď žiadnej poriadnej priemyselnej pamiatky ako uceleného areálu, hanba……Tieto jednotlivé zachované objekty to už je v podstate o ničom. Mesto Bratislava stratilo už dávno svojho ducha aj svoju dušu…..Potom to už nie je mesto v prvom zmysle slova. Máme dobu konzumnej spoločnosti, teraz sú v móde nákupné centrá a administratívne priestory, bizniscentrá….Priemyselné pamiatky v západných krajinách sú ďaleko viac doceňované a vysoko hodnotené a využívané dodnes na rôzne účely ale to už je iná kapitola……Taká hala Danubiusky bola dosť veľká na napr. kino alebo zábavný podnik či ateliéry pre umelcov alebo vysokoškolákov…… Vedel by som si v nej predstaviť aj tvorivé dielne, či vysunuté pracovisko technickej univerzity Ba (dielne, laboratória, knižnica atď…) alebo priestor tržnice……

  2. Snáď ešte na doplnenie tak koncom 90. rokov alebo aj neskôr po roku 2000 (?) boli v priestore filiálky odstavené modré a zelené spešninové dvojosové vozne „Slovenská pošta“ na prepravu pošty. Neskôr tu odstavovali vyradené a poškodené nákladné vozne (tzv. správky) rôznych typov. Dlho tu fungoval aj bufet s „pravidelnými“ štamgastami pri lávke pre pešich vedľa pôvodnej staničnej budovy. Vedľa boli dlho zberné suroviny, nakladali tu okrem iného (oceľ. šrot atd.) aj do vagónov sklo – z kontajnerov pri domoch na sídliskách čo sa vyhadzovali flaše, to vozili do Sklární Nemšová ako druhotnú surovinu na spracovanie.

  3. V BEZ som bol od roku 197O do roku 1991. Iste, ako často chorý spomínam na Súvislé päťročné štúdium a prácu v Závode 01 rozporne, no zmaturoval som s vyznamenaním a robil v závode až do krachu môjho zdravia.

  4. len to využitie tých industriálnych hál viď Cvernovka Páričková či na Miletičovej Trnavskej Danubiuska Stará tržnica alebo Sklad č. 7 na Čulenovej v areáli elektrárni

Komentáre - Zanechajte nám komentár