Budova a nadchod stanice Filiálka (3)

Autor: Gilbert

Séria článkov o starej priemyselnej zóne pozdĺž Račianskej ulice a paralelnej železnice.

Ako som spomínal, spriemyselnenie Bratislavy nastalo s rozmachom pary. Každá továreň mala v tom čase svoju vlastnú kotolňu, ktorá obvykle slúžila na výrobu pary na pohon zariadenia a na premenu energií. Na túto činnosť bolo treba uhlie a drevo. Toto sa prakticky všade premiestňovalo železnicou. Rozvoj železnice bol preto nevyhnutný.

Keď bola industrializácia v plienkach bolo neďaleko stanice Blumentál vybudované nové koľajisko smerom k Dunaju. Na ňom bola vybudovaná stanica Novomestské nádražie (1881- 1882). Po zrelej úvahe bolo takmer súčasne rozšírené koľajisko pri stanici Blumentáli smerom na Raču. Toto bolo najskôr vybudované tak, že tylové zabezpečenie robila stanica bývalej koňky. Bolo to tak aj počas založenia a rozvoja Siemensky. Toto koľajisko bolo pre tento závod nutnosťou, ale rozdelilo priestor okolo dobytčieho trhu a zablokovalo ľuďom možnosť dostať sa z jednej strany koľajiska na druhú.


Stanica Filiálka za čias používania koľajiska.

Bola teda postavená nová staničná budova a nadchod ponad koľajisko. Samotná staničná budova bola postavená okolo roku 1909 a bola pravdepodobne až siedmou staničnou budovou v Pressburgu. Nemenej zaujímavý fakt bol aj ten, že stanica Blumentál bola prvá a Filiálka v tej dobe ostatná a boli blízko seba. Aj keď koľajisko fungovalo najskôr ako rozšírené od stanice Blumentál hlavne pre priestor Unitas, kde boli mestské sklady a pre továreň Siemens, postavením budovy stanice a rozšírením existujúceho koľajiska figurovalo už ako samostatná prevažne nákladná stanica Pressburg Filiale, či Novomestské filiálne nádražie. Bolo vlastne predsunutou bránou k stanici Nové mesto, ktorá bola v novej priemyselnej zóne na Mlynských Nivách.


Budova stanice po skončení vypravovania osobných vlakov.

Naznačil som, že stanica vlastne vznikla na okraji starej Bratislavy – Pressburgu. V tej dobe sa tam vďaka rozvoju priemyslu zvýšil počet ľudí, ktorí sa v tej oblasti pohybovali, preto aj nadchod sa stal nevyhnutnosťou. Tento podobne, ako aj ostatné bratislavské nadchody, bol celokovový. Pamätám si na nadchod pri Kablovke na Mlynských Nivách, ktorý už neexistuje a na nadchod pri Palme pri dnešnej stanici Bratislava predmestie, ten je funkčný podobne ako nadchod priamo na spomínanej stanici. Funguje aj nadchod na Rendezi vo Vajnoroch. Naopak mimo Bratislavy nadchod zmizol v Báhoni, ako aj na iných železničných tratiach. Všetky tieto diela mi pripadajú ako zmenšenina Srarého mosta cez Dunaj, pretože sú podobnej konštrukcie.

Na Filiálke bol nadchod situovaný v tesnej blízkosti staničnej budovy. Keďže koľajisko bolo na strane od dnešného divadla Wüstenrot ohraničené cestou, tak schodisko bolo s cestou súbežné, teda postavené kolmo na samotné teleso. Na rozdiel od Starého mosta, konštrukcia nadchodu nebola klietková a preto sa mohli chodci kochať pohľadom na panorámu stanice a okolia. Pri staničnej budove bolo schodisko priamočiare s lávkou a po zostúpení z neho ste sa ocitli na ceste medzi budovami Siemensky a Ferony. Po vyjdení z nej ste boli na Račianskej ulici. Táto cestička dodnes existuje, ale spomínané budovy už nie.

Nadchod od Domu odborov.

Schodisko nadchodu pri Dome odborov.


Pohľad na nadchod od polikliniky na Tehelnej ulici.


Detail schodiska nadchodu.


Pohľad na schodisko z koľajiska.


Nadchod pri pohľade na polikliniku na Tehelnej ulici.


Detail strednej časti nadchodu.


Nadchod s budovou stanice.

Schodisko pri budove stanice.

Detail schodiska pri Siemenske a Ferone.

Nadchod pri staničnej budove.


Detail schodiska za stanicou.

Pri pohľade z nadchodu smerom k centru mesta bola dominantou už viackrát spomínaná železničná nemocnica a krytá tržnica. Podľa nej sa priľahlá križovatka volala Centrálne trhovisko alebo Trnavské mýto, podľa toho, ktorú stranu mali okoloidúci na mysli. Ďalšou dominantou bol Dom Odborov ako najväčší kultúrny dom v okolí. Samozrejme, smerom k Račianskemu mýtu to bol komplex nájomných domov Unitas a továreň Siemens.

Panoramatický pohľad na nadchod od železničnej nemocnice.


Letný pohľad z nadchodu.


Pohľad z nadchodu na budovu stanice.


Pohľad z nadchodu smerom na Raču.


Pohľad z nadchodu na železničnú nemocnicu.

Na koľajisku bolo stále rušno hlavne na prístupovej rampe, na ktorú ste sa dostali od železničnej polikliniky. Táto pokračovala smerom k Rači až k železničnému prejazdu pri bývalej benzínovej čerpacej stanici a Výskumnému ústavu zváračskému. Tým smerom na Raču bola dominantou Kukurica. Bol to vojenský internát kruhového pôdorysu v diaľke na pravej strane. Pozdĺž tejto pravej strany boli bytové domy až k priecestiu. Na ľavej strane koľajiska bola za budovou stanice vlečka do Ferony. Táto bola pozdĺž celého priestoru a pred ňou bola nakladacia rampa s hangárom.


Pohľad z nadchodu na Simensku, ako si to pamätám ja.


Podobný pohľad, kúsok pred likvidáciou podchodu a Siemensky…


Z nadchodu sa schádzalo na uličku medzi Siemensku a Feronu smerom na Račiansku ulicu.


Na momentke nadchod už neexistuje.


Bordel tam bol neskutočný…

Nastupovanie na Filiálke bol pre mňa vždy zážitok. Chodieval som na Zdravotnícku školu na Záhradníckej ulici. Moja trasa viedla cestou pomedzi obytné domy, z ktorých boli niektoré postavené na prelome storočí, teda okolo roku 1900. Potom priamo cez areál nejakej ZDŠ. Bol to adrenalín, pretože vyšliapaný chodník viedol cez ihrisko, bežeckú dráhu a dostať sa tam dalo len a len cez diery v plote. Školník z tej školy sa to stále snažil zaplátať, no bol dlhodobo neúspešný, pretože tento chodník využívali všetky budúce sestričky, laborantky a rehabilitačné pracovníčky. Dôvod bol prostý, bola to najkratšia cesta zo školy na internát. Ten stál nad reštauráciou na rohu Centrálneho trhoviska. Po pretlačení sa cez dieru v plote som preskočil koľajnice, ktoré pôvodne šli cez Podunajské Biskupice na Žitný ostrov. Za mojej éry to bola už len vlečka do sýpky a sila na mieste pôvodného Ludwigovho parného mlyna. Podchodom som prebehol k Filiálke. Podľa toho, ako som sa ponáhľal som išiel potom nadchodom alebo som prebehol k vlaku po rampe od železničnej polikliniky. Obvykle som po naskočení do posledného vagóna poschodového vlaku vnímal už len mihajúce sa odstavené nákladné vagóny a staničnú budovu s nadchodom. Dokedy som nenašiel túto skratku, obchádzal som starodávnu štvrť okolo bývalých Saleziánov a okolo už neexistujúcich kúpeľov Centrál. Vtedy som málokedy „poschoďák“ stihol. Pri väčšej časovej rezerve som si nikdy neodpustil pohľad z nadchodu na Dom Odborov, na BEZ-ku a Feronu…


Moja trasa k stanici.

Na koľajisku bolo vždy niečo nové. Odstavené vagóny tam nikdy neboli tie isté. Niektoré sa vykladali a nakladali v Siemenske, či Ferone, ale drvivá väčšina bola presunutá na stanicu na Nivách a končili v útrobách továrenských areálov.


Jesenná variácia spustnutého koľajiska.

Samotná budova bola, ako som spomínal postavená okolo roku 1909 ako prízemná. Jej priečelie od perónov bolo členené. Uprostred malo výklenok s tabuľou a hlavným vchodom do staničnej kancelárie. Pravdepodobne tam bola kancelária výpravcu. Od nej na ľavo boli miestnosti pre obsluhujúci personál a na bočnom priečelí bol vchod do bytu pravdepodobne náčelníka stanice. Napravo od kancelárie výpravcu boli tiež služobné miestnosti s vchodom. Ďalej tam bola čakáreň a výdajňa lístkov. Táto miestnosť bola prístupná z obidvoch priečelí, teda aj od perónu, aj od Račianskej ulice.


Stanica s nadchodom.


S nadchodom – a grafity….


A s burinou…


Stanica v burine, ale už bez nadchodu.


Celkový pohľad na stanicu (v ľavej časti niekto stále býval).


Panoramatický pohľad na stanicu.


Ceduľa na budove tam je stále, aj keď na stanici je pusto…


Ani zadebnené okná nezabránili devastácii…


Vedľa tohto stĺpu bolo schodisko nadchodu.

Predstavy aj tak navodia čaro nostalgie…

Za parnej éry bola budova udržiavaná s pekne na bielo natretými obvodovými múrmi. Naokolo boli lavičky pre čakajúcich cestujúcich a personál nosil vždy pedantne upravené uniformy – počnúc náčelníkom a končiac posunovačmi, kuričmi a výhybkármi. Škoda, že som tie časy nezažil. Zažil som už len dosluhujúcu staničnú budovu, do ktorej už ČSD investovala len sporadicky, pretože Filiálka bola predovšetkým stanica nákladná a bolo z nej vypravovaných málo osobných vlakov.

Od Trnavy prichádzali preplnené vlaky skoro ráno a potom odchádzali podľa toho, kedy v okolitých továrňach končili pracovnú dobu. Môj poobedný vlak bol poschodový a odchádzal zo stanice poloprázdny, potom to začalo rapídne rásť. Najskôr to boli  BEZ-kári, feroňáci, na Slovanoch pristúpili robotníci z mlynu Jedľa, z Figara, zo Zvaráku a spojári z Ahoja, potom tesláci, parketári, robotníci zo smaltovne a na predmestí to boli predovšetkým dimitrováci (CHZJD-Dynamitka).

Na perón som na Filiálke najradšej chodil cez túto prechodnú čakáreň, pretože na bočnom priečelí boli toalety a stabilne tam bol skutočný zápach. Toto WC slúžilo viacmenej stálym zákazníkom blízkeho bufetu, bol to vlastne dobre zakamuflovaný výčap stabilne plný debatujúcich chlapov, ktorí zrejme v okolí pracovali. Nikdy som nemal dôveru k takým zariadeniam, práve pre ten špecifický zápach v okolí. Nikdy by som si tam nič nekúpil, no vlastne som vtedy na to ani peniaze, ani čas nemal.


Zadné priečelie smerom od nadchodu.


Táto časť budovy zvykla bývať obývaná…


Pohľad z boku stanice.


Teraz je už stanicu vidieť aj z Račianskej ulice…

Krátko pred mojim odchodom na dvojročné prázdniny vo vojenskej uniforme prestali z Filiálky vlaky vypravovať. Dôvod bol ten, že prakticky všetky bratislavské železničné trate boli elektrifikované a úsek od Rače po Filiálku elektrifikovaný nebol. Po mojom návrate zo zeleného absurdného prostredia som sa na Filiálku už nedostal. Zmenil som pôsobisko, stav a podobne…

Kedy došlo k demontáži nadchodu neviem, nadchod je už nenávratná minulosť. S odstupom času som získal neoverenú informáciu, že asi v roku 2007. Zostáva len nostalgická spomienka na tohoto pomocníka. Pri dnešných potulkách vidno, že cez opustené koľajisko sú vyšliapané chodníčky aj napriek tomu, že je to bežne zakázané.

Dovolím si tvrdiť, že odkedy koľajisko začalo chátrať tak vždy bolo nebezpečné tadiaľ ísť. Osobné vlaky odtiaľ neboli vypravované, no stále sa tam niečo dialo. Hlavne pri spomínanom bufete bolo čulo. Po opustení tohoto koľajiska železnicami sa tam odohrávali podozrivé aktivity, čo sa týka obchodovania s drogami. Priestor začali zaberať bezdomovci a drogovo závislí. Postupne začali okupovať všetky budovy a garáže, ktorých tam bolo neúrekom.

Za stanicou bola rampa s krytým skladišťom.


Opustený hangár vidieť lepšie bez nadchodu.


Romantická prechádzka medzi ruinami.


Mladšia fotka z nadchodu.


Toto bol kedysi ten hangár…


Zostalo po ňom prázdne miesto.

Dnes to pôsobí dosť deprimujúco: vyrabované garáže, ktoré ich majitelia radšej opustili a vlastne, dnes je to jedno veľké búranisko. Pri mojej ostatnej návšteve som bol svedkom demolácie nákladnej rampy a priľahlej budovy, ktoré boli tesne vedľa staničnej budovy smerom na Raču. Komu táto rampa patrila som tiež nezistil, ale zlisované balíky igelitových sáčkov, či fólií dávajú tušiť, že to boli asi nejaké Zberné suroviny zaoberajúce sa recykláciou odpadu. Tieto mali medzi staničnou budovou a hangárom budovu, ktorá zrejme slúžila ako kancelária; aké také zázemie tam teda bolo aj po všeobecnom spustnutí.

Čo so zbytkom staničného areálu, ale najmä so samotnou staničnou budovou Filiálky bude, zdá sa zatiaľ nikto nevie…

Gilbert, spracované v rokoch 2013-2014

Pre zobrazenie všetkých článkov autora o starej priemyselnej zóne pozdĺž Račianskej ulice a paralelnej železnice zadajte do vyhľadávania slovo „gilbert“.


Komentáre - Zanechajte nám komentár