Bratislavská Dynamitka v agónii – čo z toho plynie pre pamiatkárov?

Autor: Tomáš DÉRER

Nobelovu cenu zatiaľ na Slovensku nik nedostal. Mali sme však Nobelovu fabriku. Jej dnešný stav sa dá zhrnúť pár slovami: dlhodobý úpadok, zánik, demolácia opustených prevádzok a nejasná budúcnosť toho, čo ešte zostalo. (V rámci všeobecného trendu premeny Slovenska na krajinu montážnych hál a logistických skladov to však ani neprekvapuje.)

Na začiatok tejto „komentovanej fotoreportáže“ si doprajme celkový, panoramatický pohľad na niekdajšiu Dynamitku, Dimitrovku, dnešný Istrochem (stav z mája 2011):


Obr. 00: Celkový pohľad na továreň z vinohradov na svahu Malých Karpát
(klikom otvoríte v plnej veľkosti)

Dynamitka nie je príliš fotogenická fabrika, v porovnaní s nablýskanou eleganciou ropných rafinérií či monštruóznou ozrutnosťou železiarní. Navyše, viaceré výrazné objekty už zanikli. Väčšina výrob prebiehala v zastrešených halách, a pôvodná, kmeňová výroba (dynamity a iné výbušniny) sa nachádza v maskovanom areáli, z ktorého zvonku nevidno viac, než hustý lesný porast.

Najstaršia a po dlhé roky najväčšia chemická fabrika na Slovensku, základný kameň celého priemyselného odvetvia, zažila mnohé hviezdne časy. Keď dynamitovú továreň r. 1873 zakladali, Alfred Nobel chodil osobne dozerať na výstavbu (vila, kde počas tunajších pobytov prebýval, stojí dodnes). Pod názvom Dynamit-Nobel podnik zažil etapy expanzie a výstavby, za 1. svetovej vojny bol najväčším dodávateľom munície pre armádu celej monarchie. So vznikom prvej Československej republiky prišiel aj faktický zákaz činnosti; pražská vláda chcela mať výrobu výbušnín monopolne sústredenú v novom štátnom podniku Explosia (v Semtíne pri Pardubiciach). Dynamitka krízu prekonala zavedením náhradných výrob (napr. umelé hnojivá, bieliaca hlinka, technické plyny); až Nemci z IG Farben, ktorí sa fabriky zmocnili za Slovenského štátu, obnovili produkciu trhavín (zaviedli tiež výrobu umelých vlákien Vistra). Dynamitka s menšími jazvami prežila i vojnu, vyhla sa bombardovaniu, aké zničilo rafinériu Apollo. A fabriku nepoložilo ani to, keď po vojne Američania nedodali zariadenia pre dôležitú novú prevádzku viskózových vlákien (tzv. Závod mieru, budovaný v rokoch 1947-1951), lebo v reakcii na komunistický prevrat (1948) uvalili na vývoz technológií z USA embargo. Chýbajúcu časť zariadení napokon dokázali vyrobiť tunajší strojári.

Pod komunistickým názvom Chemické závody J.Dimitrova (familiárne Dimitrovka, od r. 1951) továreň vyrábala, až sa z nej dymilo (doslova). Je pravda, že pribudli nové dôležité výroby – prostriedkov ochrany rastlín (insekticídy, fungicídy, herbicídy), gumárenských chemikálii a iných prísad do plastov. Ale niekdajšia symbióza podniku a mesta sa menila na nepriateľstvo. Pôvodný Dynamit-Nobel býval dôležitým zamestnávateľom (400-500 zamestnancov v začiatkoch, okolo 3000 cez 1. sv. vojnu. Na vrchole socíka tu pracovalo vyše 7000 ľudí (pre porovnanie, dnes je to nejakých 200). Dynamitka kedysi vybudovala obytné kolónie pre zamestnancov, športové a relaxačné centrá, parky a poskytla mestu dôležitý energetický zdroj – svoju najväčšiu elektráreň (dnes ZSE), ktorá sa po 1918 v dôsledku útlmu výroby stala pre fabriku nadbytočná. V budovateľských rokoch socializmu však Dimitrovka pripomínala trestanecký tábor a postupne sa z nej stala obávaná ekologická pohroma, zamorujúca mesto zmesou chemických zápachov (citeľných tým viac, že mesto sa rozrástlo i do okolia továrne, pôvodne založenej na neobývanom území lužných lesov a pasienkov). Verejnosť právom vnímala fabriku ako hrozbu.

Pod tretím, dnešným názvom (Istrochem, po r. 1989) len pokračuje úpadok, ktorý začal už za komunistov nedostatkom investícii do životného prostredia a do obnovy zastaralých, často dezolátnych prevádzok. Privatizácia na slovenský spôsob napokon továreň dorazila. Dnes sa už nehľadajú náhradné výroby, ako po 1. svetovej vojne. Nestavajú sa moderné, ekologicky nezávadné high-tech výrobne, ako by to bolo prirodzené v prosperujúcich firmách. Dnes sa demoluje a vyváža do šrotu či na skládky stavebného odpadu. Ak odhliadneme od špecifickej situácie prevádzky výbušnín, dnes funguje už len výroba gumárenských chemikálii (tzv. nový Sulfenax, prevádzka budovaná v rokoch 1987-1992 ako posledná investícia na území závodu). Okrem zopár budov v prenájme, zvyšok je strašidelné „mesto duchov“, plné zrúcanín a opustených výrobných hál a len občasné závany rôznych pachov pripomenú, že tu kedysi bežala chemická výroba.

Čaká aj Dynamitku plošná likvidácia, ako v prípade tovární Kablo, Gumon, Tabakovej továrne či iných tradičných bratislavských firiem? Zatiaľ ju trochu brzdí fakt, že pôda ozrutného areálu je dlhoročnou činnosťou zamorená; žiadala by sa hĺbková sanácia. Búranie sa zatiaľ týka hlavne objektov stavaných za socíka (napr. výrobné haly ochrany rastlín); v areáli však stoja mnohé stavby, ktoré by si zaslúžili pamiatkovú ochranu. Vzhľadom na jedinečné postavenie továrne v industriálnej histórii Slovenska, stojí za zváženie aj možnosť vytvorenia múzea či technického skanzenu, pokiaľ možno v spojení s expozíciou venovanou samému Nobelovi. Turisticky atraktívna by mohla byť napríklad výstava o výrobe dynamitu, umiestnená priamo v originálnych priestoroch a pokiaľ možno aspoň s časťou originálneho zariadenia (či už ako pobočka Banského múzea, Slovenského technického múze, Múzea mesta Bratislavy, alebo ako samostatný subjekt). Aj v iných zaniknutých dynamitkách Nobelovho impéria vo svete existujú múzeá, no napr. v talianskej Avigliane zostali z továrne len holé múry budov bez zariadenia a technické múzeum „Big Idea“ na území bývalej dynamitky v škótskom Ardeer má zase problém s návštevnosťou plynúci z odľahlosti lokality. Bratislavská fabrika je však na okraji širšieho centra mesta, 5 minút autom od Polusu – teda v dosahu. A Bratislava, na rozdiel napr. od Košíc, ani nemá technické múzeum!

Treba zdôrazniť, že celá fabrika je súkromný majetok. Jediným majiteľom je český magnát slovenského pôvodu Andrej Babiš, ktorý chátrajúcu továreň kúpil od FNM roku 2002 (po tom, čo pôvodní privatizéri museli súdnym rozhodnutím fabriku vrátiť štátu). Čokoľvek sa v oblasti pamiatkovej ochrany a prípadného vzniku výstavy udeje, je možné len na základe dohody medzi Pamiatkovým úradom SR a ďalšími inštitúciami (chemické stavovské organizácie nevynímajúc) na jednej strane a majiteľom na strane druhej. Účasť profesionálnych historikov (napr. Prof. Roman Holec, ktorý sa dejinami Dynamitky zaoberá) na príslušných jednaniach by bola vítaná. A. Babiš si dal u bývalého archivára podniku J.Turiniča vypracovať zoznam objektov, na ktoré sa môže vzťahovať pamiatková ochrana (možno teda dúfať, že dobrá vôľa mu nechýba), malú časť areálu pre účely výstavy by azda mohol postrádať, tým skôr, že niektoré budovy sú i teraz v prenájme. Situáciu na prevádzke trhavín žiaľ komplikuje fakt, že ju Babiš v r. 2008 odpredal českej firme Explosia Pardubice (tej, v prospech ktorej už výroba raz zanikla, po 1.sv.vojne) a ponechal si len pozemok. Explosia v rokoch 2009-2010 zrušila bratislavskú výrobu, demontovali sa rozsiahle časti zariadenia. Po výbuchu v materskom závode v Pardubiciach-Semtíne (v apríli tohto roku) to však vyzerá, že v malej časti bratislavskej prevádzky sa ešte bude pokračovať vo výrobe, nevedno dokedy. Tak či onak, do diskusie o prípadnej budúcej expozície by zrejme bolo potrebné zapojiť aj Explosiu (resp. jej dcérsku firmu Istrochem Explosives).

A teraz si doprajme virtuálnu prechádzku po fabrike, so zastávkami pri pamiatkovo zaujímavých objektoch. Autorom fotografií, pokiaľ nie je uvedené inak, je autor článku.

Začnime sídlom vedenia. Súčasná administratívna budova podniku pochádza z éry stalinizmu, jej štýl sa nezaprie:


Obr. 01: Administratívna budova Istrochemu po rekonštrukcii.

Neďaleko nej (v parku, dnes už mimo vlastného fabrického areálu) stojí západnejšia z dvoch identicky dizajnovaných vodárenských veží z r. 1906. Obe veže slúžili ako centralizované zdroje vody pre celú továreň; plnili sa 6 km dlhým potrubím z vodárne vo Vrakuni. Západná veža sa dočkala záchrany – architekti Kusý a Paňák si tu vytvorili ateliér:


Obr. 02: Západná vodárenská veža. Jediná technická pamiatka Dynamitky, ktorá sa zatiaľ dožila obnovy. (foto L.Pazdera pre Google Earth)

Priamo vo fabrike stojí druhá vodárenská veža (nazvime ju východnou), zatiaľ ponechaná svojmu osudu. Vďaka charakteristickému tvaru dnes predstavuje stavebnú dominantu severnej časti areálu:


Obr. 03-05: Tri pohľady na východnú vodárenskú vežu.


Obr. 06: Vnútrajškom vodárenskej veže sa vinie točité schodište.
(foto Vnately, Urban exploration)


Obr. 07, 08: Výhľady z vodárenskej veže. V popredí budovy z medzivojnového obdobia. (foto K.Križanovič)

Podobne ako zásobovanie vodou, sa v rámci stavebného vývoj továrne centralizovala aj výroba energií. Začiatkom 20. storočia vzniká na východnom okraji fabriky elektráreň, slúžiaca súčasne ako zdroj pary. Tesne pred r. 2000 mala ešte dva komíny a rampu na dopravu uhlia, ako vidno na fotografii približne z r. 1970:


Obr. 09: Stará elektráreň a prevádzka Vistra na archívnom zábere (pohľad z administratívnej budovy).


Obr. 10: Približne ten istý pohľad z januára 2011.

Na druhom obrázku vidno, že elektráreň (toho času vo vlastníctve ZSE) je “o dva komíny kratšia”, z prevádzky Vistra (vľavo) ostala len hlavná budova, vpravo vyrástla nová prevádzka gumárenských chemikálii (nový Sulfenax).

Budova Vistra vznikla pôvodne ako cukrovar, r. 1924, keď (po zrušení povolenia k výrobe výbušnín pražskou vládou) majitelia Dynamitky hľadali náhradné výrobné programy. Nebola to úspešná investícia, cukrovar fungoval len dve sezóny. Počas 2. svetovej vojny však Nemci (IG Farben) v objekte inštalovali modernú výrobňu viskózovej striže Vistra, aby zásobovala nemeckú armádu umelými vláknami. Hlavná budova prevádzky stojí dodnes (hoci od r.1978 odstavená) a spolu s elektrárňou by si nesporne zaslúžila pamiatkovú ochranu:


Obr. 11-13: Tri pohľady na prevádzku Vistra.

Stále rastúci dopyt po syntetických vláknach bol podnetom k prvej povojnovej investícii – stavbe tzv. Závodu mieru, v samostatnom areáli na protiľahlej strane Vajnorskej ulice, vedľa energetických závodov. Jeho americko-slovenská technológia slúžila až do 90-tych rokov 20. storočia, keď bol závod kvôli ekológii zrušený. Jeho charakteristický hrubý komín totiž vypúšťal do bratislavského povetria ročne desiatky až stovky ton zapáchajúceho a toxického sírouhlíka, ktorý sa používa pri výrobe viskózy z alkalickej celulózy a opäť sa uvoľňuje v procese zvlákňovania. Dnes už jedovatý dych komína patrí minulosti; komín sám slúži mobilným operátorom, ktorí naň inštalovali antény. Časť výrobných hál mala donedávna v prenájme veľkopredajňa nábytku; viacpodlažná budova spracovania celulózy (s typickým zásobníkom vody na streche) stojí prázdna.


Obr.14: Archívny pohľad na Závod mieru (60-te roky 20. storočia).


Obr. 15: Súčasnosť – pohľad na Závod mieru z výškovej budovy Lakeside Park. V pozadí komíny elektrární (ZSE – paroplynový cyklus).


Obr. 16: Ten istý pohľad, detailnejšie.


Obr. 17: Závod mieru, pohľad na budovu spracovania celulózy z hlavného areálu Istrochemu.


Obr. 18: Závod mieru na pohľade z vinohradov; v popredí ŽS predmestie. Pozorné oko rozozná i administratívnu budovu.


Obr. 19: Z interiéru Závodu mieru: sulfidácia celulózy (archív).


Obr. 20: Závod mieru: zvlákňovanie viskózy (archív).

Závod mieru predstavuje ucelený areál a tak by jeho pamiatková ochrana a nové využitie mali byť jednoduchšie, než v prípade iných zaujímavých stavieb fabriky (táto logika bohužiaľ na Slovensku neplatí, poznámka editora).

Keď v medzivojnovom období Dynamitka nesmela vyrábať dynamit, dôležitou alternatívou sa stala výroba fosfátových umelých hnojív. Pokračovala aj v socialistickej ére; z týchto čias pochádzajú štyri mohutné výrobné haly, dnes opustené, chátrajúce, ideálna kulisa nejakého katastrofického filmu. I keď pamiatková ochrana sa týka ak vôbec, tak iba najstaršej haly (výroba superfosfátu, s typickou železobetónovou valenou klenbou), kvôli atmosfére miesta sa ich oplatí vidieť. Haly umelých hnojív sú obľúbeným cieľom nelegálnych návštev a milovníkov adrenalínu (Urban exploration).


Obr. 21-23: Tri pohľady na haly umelých hnojív.


Obr. 24: Výrobňa (vpravo) a sklad (vľavo) superfosfátu.
(foto K.Križanovič)


Obr.25: Haly umelých hnojív, pohľad z východnej vodárenskej veže.
(foto Vnately, Urban exploration)


Obr.26: Klenba superfosfátky. (foto Vnately, Urban exploration)


Obr. 27: Archívny záber z haly výroby GVH (granulované viaczložkové hnojivo), okolo 1970.


Obr. 28: Tá istá hala v súčasnosti.
(foto Vnately, Urban exploration)


Obr.29: Sklad superfosfátu, okolo r. 1970 (archív).


Obr. 30: Sklad superfosfátu dnes zíva prázdnotou, čaká na demoláciu.
(foto Vnately, Urban exploration)

Dôvodom, prečo vôbec v Dynamitke vznikla výroba fosfátových hnojív, bola snaha využiť kyselinu sírovú, ktorú závod pôvodne vyrábal kvôli výbušninám. Destiláciou čílskeho liadku s kyselinou sírovou sa kedysi získavala kyselina dusičná, vlastné nitračné činidlo. Kyselina sírová slúžila pri nitráciách ako katalyzátor a odnímač vody. Vzhľadom na všestrannú využiteľnosť, výroba kyseliny sírovej pokračovala po celú dobu existencie fabriky (hoci s vývojom technológie sa tu vystriedalo viacero prevádzok s rôznym princípom výroby), najmodernejšia výrobňa (ktorá fungovala na báze síry z Poľska) bola v 90-tych rokoch 20.storočia dosť neuvážene demontovaná. Možno ju vidieť na archívnych záberoch; dnes už len zvyšok žltej haldy síry naznačuje miesto, kde stála:


Obr. 31: Dva zábery na výrobňu kyseliny sírovej, na jar 1991.


Obr. 32: Absorpčné veže výrobne kyseliny sírovej (archív, 70-te roky).

Po 2.svetovej vojne sa v továrni rozrástlo nové odvetvie: pesticídy, čiže prostriedky ochrany poľnohospodárskych rastlín pred škodcami a chorobami, ale tiež na likvidáciu buriny. Prvé výroby tohto druhu sa sústredili v objekte, ktorý zrejme patrí medzi najstaršie zachovalé budovy na území Dynamitky (môj odhad vzniku je prelom 19. a 20. storočia, ale môžem sa mýliť). V budove, odvtedy nazývanej “stará ochrana” (myslí sa ochrana rastlín) sa od r. 1950 vyrábalo napr. známe DDT. Dnes je z nej opustená, chémiou zamorená ruina:


Obr. 33: Budova starej ochrany, stratená medzi novšou zástavbou.


Obr. 34: “Stará ochrana” z východnej strany.


Obr. 35, 36: Interiér “starej ochrany”.

S rozvojom odvetvia bolo nutné vybudovať nové výrobne – r. 1957 prevádzku Lindanu (gama-hexachlórcyklohexánu) a následne celý komplex výrobných hál pre rôzne produkty ochrany rastlín (agrochemický cech). Aj túto časť fabriky si priblížime niekoľkými fotografiami:


Obr. 37: nové haly agrochemického cechu (archívny záber zo 60-tych rokov).


Obr.38: záber z interiéru agrochemických výrob (archív).


Obr. 39: balenie herbicídu Zeazin na export do sovietskeho Ruska  (archív).


Obr. 40: Dnešný stav – opustená hala výroby insekticídu Metationu.


Obr. 41, 42: Búranie výrobne Zeazinu, jún 2011.


Obr. 43: Prevádzka Lindanu fungovala 20 rokov, opustená je už 34 rokov.

Prevádzka výbušnín (priemyselných trhavín) je v každom ohľade osobitnou kapitolou. Historicky ide o najstaršiu výrobu, kvôli ktorej fabrika v r. 1873 vznikla. Väčšina dnešných budov však pochádza z čias 2. svetovej vojny, keď Nemci z IG Farben vybudovali (v areáli spustnutom 20-ročnou vynútenou prestávkou) modernejšiu, nesmierne výkonnú prevádzku. Za socíku tu výroba pokračovala; po výbuchu v r. 1959 nastal rad modernizačných opatrení, ktorých vrcholom bolo zakúpenie technológie švédskej firmy Nitro Nobel AB, Gyttorp. Švédsky postup injektorovej nitrácie je z hľadiska bezpečnosti výroby dodnes neprekonaný (a pritom dokáže produkovať rádovo tonu nitroglycerínu za hodinu); od jeho zavedenia v r. 1967 už prebiehala výroba bez vážnejšej nehody vyše 40 rokov.

Dodnes je prevádzka trhavín osobitné územie, oddelené od okolitej fabriky ďalším oplotením a maskované lesným porastom. Nestoja tu veľké haly; výrobné objekty a sklady sú skôr menšie budovy (málokedy väčšie, než 10×10 metrov), obohnané ochrannými valmi, ktorých účelom je v prípade výbuchu  chrániť okolie pred tlakovou vlnou.

Žiaľ, výrobnú linku trhavín dynamitového typu (Danubity) terajší vlastník (Explosia Pardubice) už demontoval, a s ňou aj geniálnu švédsku technológiu. V inej časti areálu bola (dočasne?) obnovená výroba amónnoliadkových trhavín, takže prevádzka je naďalej strážená, a vstup nie je možný.


Obr.44: Prevádzka trhavín ukrytá v zeleni, pohľad z Lakeside Parku. V pozadí vidno obe vodárenské veže.


Obr. 45: Kontrolný panel injektorovej nitrácie (archív, okolo 1970).


Obr. 46: Vchod do objektu náložkovacieho stroja Rollex pre náložkovanie malopriemerových dynamitov.
(foto E.Alter)


Obr. 47: Valované objekty náložkovacích strojov na dynamity. (foto E.Alter)


Obr. 48: Do spracovateľských objektov sa vchádza tunelmi popod valy. (foto E.Alter)


Obr. 49: Objekt koncentrácie kyseliny dusičnej a denitrácie odpadových kyselín z nitrácie.


Obr. 50: Balenie plastických trhavín (archív).

Dôležitým odvetvím (a jediným, ktoré sčasti prežilo) je výroba gumárenských chemikálii a aditív do plastov (antioxidanty, stabilizátory atd.). Kvôli predstave o atmosfére typickej malotonážnej chemickej výroby pridávam zopár archívnych záberov:


Obr. 51-53: Interiéry výrob gumárenských chemikálii a aditív – 5. cech (archív).

Celý 5. cech, kde pôvodne sídlila aj výroba sírouhlíka, bol po roku 1989 zbúraný. Najdôležitejšie produkty tohto odvetvia (gumárenské urýchľovače vulkanizácie Sulfenax CB a TBBS) sa však dodnes vyrábajú v novšej prevádzke, jedinej, ktorá v dnešnom Istrocheme funguje. Dá sa predpokladať, že A.Babiš odkúpil Istrochem práve kvôli tejto výrobni:


Obr. 54-55: Prevádzka Sulfenax, dnešný stav.

Tu kdesi sa naša virtuálna prechádzka po bývalej Dynamitke končí, akokoľvek je neúplná. Z pamiatkárskeho hľadiska by sa žiadalo ešte spomenúť zopár historických budov na “hlavnej ulici” fabriky, vedúcej od severnej (Račianskej) brány podniku do centra areálu. Hneď pri bráne stojí napr. bývalá administratívna budova (vypálená Nemcami), kde neskôr sídlil Výsk. ústav agrochemickej technológie, neskôr patril k VUCHT-u, naposledy firme CMS Chemicals.

Niektoré prevádzky, hoci ekonomicky významné, boli z pohľadu témy články vypustené ako nezaujímavé (napr. výroba polypropylénových vlákien, či strojný cech). Výsledný článok je tak kompromisom, ktorý má slúžiť orientačnému prehľadu o továrni. I tak je pre laika možno pridlhý, pre chemika či pre historika (pre každého z iných dôvodov) zasa úplne nedostatočný. Nemal som vyšší cieľ, než poskytnúť o Dynamitke hrubú predstavu. Ak článok aspoň trochu napomôže povedomiu a prípadne pamiatkovej ochrane tohto dôležitého priemyselného komplexu, potom splnil svoj účel.

Technická poznámka: Legálnosť niektorých fotografii sa môže javiť ako otázna, keďže som na fotografovanie nemal od Istrochemu písomné povolenie. K tomu asi toľko: fotil som kvôli dokumentárnym a pamiatkovým účelom; nemyslím, že niekomu tým vznikla materiálna či iná ujma. Sám som fotografoval iba exteriéry opustených objektov (a prevádzku Sulfenaxu, ktorú vidno iba z diaľky – na mojich záberoch nevidno nič, čo by nevidel i bežný návštevník areálu). Zábery vyhotovené milovníkmi adrenalínu v rámci “urban exploration” sú hodnotné dokumenty, zachytávajúce zanikajúci svet; žiadny z nich sa netýka aktívnej, fungujúcej výroby. Nie je mojím úmyslom nikoho poškodiť ani dávať nevhodné podnety, preto by som napr. nezverejnil podrobnú mapu prevádzky trhavín, či podobne citlivé dokumenty (nelegálnu návštevu uvedenej prevádzky neodporúčam; treba rátať so zadržaním SBS-kou do príchodu polície).

Všeobecnú mapu celej továrne – satelitnú snímku z Google Earth považujem za legálnu, a tak ju dávam k dispozícii pre lepšiu orientáciu v areáli. (Napokon, ešte viac podrobností vidno na katastrálnych mapách, ktoré sú rovnako verejnou informáciou.)


Obr. 56: Satelitný záber celého areálu. (klikom otvoríte v plnej veľkosti)

Legenda k obrázku:

  1. Račianska brána fabriky (pôvodná)
  2. brána z Vajnorskej (zo socialistickej epochy; určená aj pre nákladnú dopravu)
  3. tzv. Nová administratívna budova (hlavná)
  4. Výsk. ústav chemickej technológie (VUCHT)
  5. prevádzka granulovaných viaczložkových hnojív (GVH)
  6. sklad superfosfátu
  7. výrobňa superfosfátu
  8. východná vodárenská veža
  9. výrobňa kyseliny sírovej
  10. prevádzka polypropylénovej striže (POP)
  11. prevádzka viskózovej striže (Vistra)
  12. strojný cech
  13. prevádzka Sulfenax (gumárenské chemikálie)
  14. prevádzky agrochemikálii (14a Metation, 14b Zeazin, 14c Burex, 14d Lindan, 14e “stará ochrana”(DDT a iné) )
  15. prevádzka výbušnín
  16. Závod mieru (prevádzka viskózového hodvábu)
  17. areál bývalého 5.cechu
  18. Nobelova vila
  19. západná vodárenská veža  (t.č. Kusý a Paňák)
  20. starý energetický závod

Objekty resp. areály označené bielymi číslami patria pozemkovo Istrochemu, žlté čísla sú objekty
o vlastníctve iných subjektov.

 

Tomáš Dérer

Viac info na autorovom blogu:
Dérer, T.: Umierajúca fabrika a genius loci (časť prvá)
Dérer, T.: Umierajúca fabrika a genius loci (časť druhá)
Dérer, T.: Zánik bratislavskej Dynamiky – príležitosť vytvoriť skanzen?

 


11 Responses to “Bratislavská Dynamitka v agónii – čo z toho plynie pre pamiatkárov?”

  1. Podla mojich info sa v dohladnom case z rozhodnutia Istrochem Reality pripravuje demolacia superfosfatky a prilahlych objektov.

    Konkretne ide o nasledovne objekty: Dielne, stará práčovňa; Dielne; Sklad; Kyselinová stanica; Sklad čpavkovej vody; Sedimentačná jímka; Výrobňa fostím; Hlavná výrobňa; Trafostanica; Mlynica fosfátov; Sklad fosfátov; Pneumat. vykládka fosfátov; Soc.zariadenia a dielne; Stáčacia stanica čpavku; Sklad surovín; Výrobňa; Sklad surovín; Soc.zariadenie a administr.budova; Garáže; Prístavba skladu superfosfátov; GVH – výroba, sklad; Sklad draselnej soli; Zásobníka kys.fosfor.; Pomocný prístavok; GVH sklad hotových výrobkov; GVH expedícia

  2. Len drobná oprava: na obr.46 (“vchod do objektu nitrácie”) je omylom vyobrazená jedna zo starších budov náložkovania dynamitov. Samotná výroba nitroglycerínu prebiehala v inom, trojpodlažnom objekte.

    Ak budem mať čas, príležitostne môžem pridať článok o dejinách výroby dynamitu na Slovensku, aj so schémami zariadení. Zaujímalo by to niekoho?

  3. Dobry den!

    Fantasticky clanok a mate pravdu, pre chemika prilis kratky. Ja som cital aj tie predchadzajuce Vase “blogy” a tiez som bol nadseny a vidim, ze ste uz o velky krok dalej, zalozili ste klub. Drzim palce, aby sa Vam podarilo tak krasne zdokumnetovat a mozno tak zachranit historiu chemickej technolgie na SR. Chcem sa opytat: SCHS alebo ine institucie reagovali alebo poskytli pomoc?

    Pozdravujem Vas a este raz v mene nadsencov chemie dakujem za fascinujucu stranku.
    PS: ja by som sa nikdy neopovazil ist na ten pozemok, takze klubuk dole…

  4. taká malá aktualizácia… pred pár dňami sa začala demolícia GVH. Takže výrobňa Zeazinu, Burexu a už aj GVH sa definitívne prepadla do zabudnutia.

  5. Ešte si dovolím takú malú poznámku. Neviem, či ste postrehli ale celá táto scéna z filmu “Za nepriateľskou líniou” sa natáčala v objekte GVH 🙂

    odkaz:
    http://www.youtube.com/watch?v=XU98wgXGWIg

  6. Dík za reakcie. Čo sa týka demolácií v areáli, zatiaľ sa nedotkli nijakej historicky cennej stavby (schátrané haly umelých hnojív GVH boli skutočne skvelými kulisami pre akčné filmy, ale tým asi ich využiteľnosť končí). Dôležité je, aby prežili hodnotné objekty. O tom, aké by bolo najlepšie využitie fabriky, si síce myslím svoje (http://tomasderer.blog.sme.sk/c/280274/Otvoreny-list-A-Babisovi-zachrana-slovenskej-chemie-ako-vyzva.html ), ale rozhoduje majiteľ.

    Mikulas: tento klub založil p.Ďurinda a spol., ja sa tu na stránke len priživujem:-) Pre SCHS píšem články, ale cesta k záchrane industriálu v Dynamitke (ak sa podarí) asi povedie cez iné inštitúcie. Zatiaľ zbieram podklady.

  7. Vynimocne. Dakujem velmi pekne

  8. Veľmi zaujímavý článok! Vždy ma zaujímala táto fabrika, keďže môj nebohý dedo pracoval vo Vistre – v 50-tych či 60-tych rokoch. Ako tridaťročný stratil svoje pekné a zdravé zuby – kvoli látkam s ktorými pracoval začali mu vypadávať. No firma mu zaplatila výrobu nových. Nechcem si predstaviť ten smrad čo tam bol…

  9. “Ak budem mať čas, príležitostne môžem pridať článok o dejinách výroby dynamitu na Slovensku, aj so schémami zariadení. Zaujímalo by to niekoho?”

    No mňa by to zaujímalo určite, pokiaľ je to vôbec ešte aktuálne. A taktiež aj o výrobe Hexogénu a Pentritu v Chemku Strážskom, pokiaľ o tom niečo viete. Ďakujem

  10. Ja si myslím, že by to bolo určite zaujímavé, poprosím o článok 🙂
    J.

  11. v tom začiatku po vojne ako sa začala Dynamitka fabrika obnovovať a začal sa stavať ZM potreboval chcel kúpiť technológiu od USA ale kvôli embargu ju nedostali tak sme si ju sami vyrobili ale to technologické embargo od USA a samozrejme celého západu trvalo až do 90 rokov.,prečo ?

Komentáre - Zanechajte nám komentár


Warning: Undefined variable $user_ID in /data/0/8/08a9be1f-92a7-4195-a4e2-2a7458f97921/railnet.sk/sub/kotp/wp-content/themes/yellowjacket-10/comments.php on line 77





Fatal error: Uncaught TypeError: Cannot access offset of type string on string in /data/0/8/08a9be1f-92a7-4195-a4e2-2a7458f97921/railnet.sk/sub/kotp/wp-content/plugins/wp-super-cache/wp-cache-phase2.php:567 Stack trace: #0 /data/0/8/08a9be1f-92a7-4195-a4e2-2a7458f97921/railnet.sk/sub/kotp/wp-content/plugins/wp-super-cache/wp-cache-phase2.php(313): wp_cache_get_ob('<!DOCTYPE html ...') #1 [internal function]: wp_cache_ob_callback('<!DOCTYPE html ...', 9) #2 /data/0/8/08a9be1f-92a7-4195-a4e2-2a7458f97921/railnet.sk/sub/kotp/wp-includes/functions.php(5221): ob_end_flush() #3 /data/0/8/08a9be1f-92a7-4195-a4e2-2a7458f97921/railnet.sk/sub/kotp/wp-includes/class-wp-hook.php(307): wp_ob_end_flush_all('') #4 /data/0/8/08a9be1f-92a7-4195-a4e2-2a7458f97921/railnet.sk/sub/kotp/wp-includes/class-wp-hook.php(331): WP_Hook->apply_filters('', Array) #5 /data/0/8/08a9be1f-92a7-4195-a4e2-2a7458f97921/railnet.sk/sub/kotp/wp-includes/plugin.php(474): WP_Hook->do_action(Array) #6 /data/0/8/08a9be1f-92a7-4195-a4e2-2a7458f97921/railnet.sk/sub/kotp/wp-includes/load.php(1100): do_action('shutdown') #7 [internal function]: shutdown_action_hook() #8 {main} thrown in /data/0/8/08a9be1f-92a7-4195-a4e2-2a7458f97921/railnet.sk/sub/kotp/wp-content/plugins/wp-super-cache/wp-cache-phase2.php on line 567