Autor: Václav Kortán

Potok Jasenica pretekajúci sa obcou Predajná patrí vďaka svojím ôsmim historickým vodným dielam, ktoré sa zachovali „in situ“ a vytvárajú takzvanú Jaseniansku kaskádu, medzi najrozsiahlejšie a najvýznamnejšie technické pamiatky Slovenska.

Kaskáda zároveň patrí zatiaľ k neznámej, nevyužívanej a postupne sa strácajúcej atrakcii, ktorej história sa nám nenávratne stráca s každým zvonením umieráčika.

Múzeum mlynárstva a silotvorných vodných diel na Horehroní je založené v obci Predajná, zatiaľ len ako neformálne združenie ľudí, ktorým nie je ľahostajný osud Jasenianskej kaskády. Jeho členovia sa snažia o záchranu, spropagovanie kaskády a rozvoj zážitkovej turistiky v našom regióne.

Hydrocentrála Jasenie

Prvé plány na výstavbu hydroelektrárne Jasenie vznikli už v rokoch 1907 – 1911. Výstavba sa začala ešte pred Prvou svetovou vojnou, ale kvôli vojne bola zastavená. Po skončení Prvej svetovej vojny a množstve problémov sa projekty prepracovali a povolenie na výstavbu hydrocentrály v lokalite Pred Suchou dolinou vydal župný úrad vo Zvolene v roku 1918. Napriek tomu, že elektráreň bola dobudovaná už v roku 1925 jej prevádzka sa začala až v roku 1928 pre problémy s distribučnou sieťou. Toto unikátne technické dielo využíva vody Jasenianskeho potoka, Prostredného potoka a potoka Lomnistá. Vody sú privádzané tunelovými náhonmi do rozsiahlych podzemných nádrží vodojemu vybudovaného nad elektrárňou na návrší Rígeľ. Spádom s výškovým rozdielom 200 metrov je vedená potrubím na dve Peltonové turbíny s celkovým výkonom generátorov 2300 kW.

Za turbínami je vyrovnávacia nádrž, ktorá má v priehradnom múre osadenú jednu Kaplanovú turbínu s výkonom 400 kW.

Dielo je dodnes funkčne a slúži energetickým potrebám Železiarne Podbrezová, a. s.

Vyrovnávacia nádrž pod elektrárňou.

MVE na vyrovnávacej nádrži.

Vodojem elektrárne na Rígli.

Vodojem elektrárne na Rígli.

Vysokotlakové privádzacie povrchové potrubie.

Nápustný objekt – hať Bauková.

Obecný mlyn Jasenie

Obytná časť a pozostatok mlynice.

Súčasná stavba pochádza pravdepodobne z prvej polovice 18. storočia. Mlyn pravdepodobne patril banskej komore. Využíval vody potoka Jasenica a odvodňovacích šácht banského systému Čierny diel.

Bol zaujímavý tým, že mal dve vodné kolesá a v mlyne boli nainštalované valcha na splstenie vlny, dúchadlo na zlepšenie ohrevu vody a obilný mlyn t.j. vodorovné mlynské kamene, umiestnené v drevenom lube.

Hlavnou úlohou mlyna bolo výroba plsti, ktorá bola používaná na zachytávanie jemných čiastočiek zlata a striebra pri premývaní zlatonosného štrku a rozdrvenej zomletej horniny pochádzajúcej z Jasenianskeho banského revíru. Po ukončení ťažby zlata sa valcha prestala používať a nejaký čas fungoval len mlyn. Pre svoju neschopnosť konkurovať moderným zariadeniam, technologicky zanikol v prvej polovici 19 storočia.

Technické vybavenie mlyna sa nezachovalo, budova je pôvodná a časť  náhonu je stále zavodnená.

Pozostatok mlynského náhonu.

Valcha slúžila na splsťovanie vlny. Pri tomto procese výroby sú ovčia vlna, resp. vlnené vlákna postupne plstené a zhutnené pôsobením vlhkosti, tepla a trenia, až kým nedôjde k vytvoreniu homogénnej látky, nazývanej vlnená plsť. Valchu poháňalo vodné koleso na jeho hriadeli boli kolmé trámiky (kríže), tie pri otáčaní striedavo dvíhali drevené kladiva (stupy). Kladivo vlastnou váhou padlo na podložku (huňku), na ktorej bola rozložená vlna. Do kotla pri valche sa žľabmi privádzala studená a z kotla do huňky odvádzala horúca, ktorou sa tkanina parila. Vlnu pri ubíjaní neustále otáčali, posúvali a zároveň pridávali ďalšiu vlnu až vznikol kus požadovanej veľkosti a hrúbky.

Najstarší písomný doklad o valche z územia Slovenska je z obce Rochovce z roku 1249.

Valcha – ilustrácia zariadenia.

Kordíkova šmykňa

Stavba pochádza z druhej polovice 18. storočia a postavil ju kováčsky majster Kordík, ktorého potomkovia ju používali až do roku 1948.

Šmykňa využívala prepadovú vodu z obecného mlyna. Vodné koleso so spodným náhonom malo v hriadeli osadené kolmé trámiky (kríže), ktoré pri otáčaní dvíhali chvostový  hámor a zároveň poháňalo dúchacie mechy. Neskôr cez transmisiu poháňalo aj kováčsku vŕtačku a brúsku.

Pred šmykňou bola kolíska na podkúvanie rožného statku. Toto zariadenie sa zachovalo do dnes na svojom pôvodnom mieste. Technické vybavenie a interiér šmykne sú čiastočne uložené v depozitári SNM a čiastočne vystavené v skanzene Múzea slovenskej dediny v Martine.

Pôvodná budova je ešte zachovaná ale bez vybavenia. V rodnom dome u Kordíkov sa nachádza pôvodná kováčska vŕtačka, pôvodná nákova a menšia časť ručného náradia.

Fixačné zariadenie na podkúvanie rožného statku.

Postup podkúvania rožného statku: vôl bol vovedený do stojiska a podvesený v špeciálnej plachte. Jeho nohy uviazali o stojany. Kováč mu strhol podkovy, ošetril paznechty a nanovo ho podkoval.

Princíp chvostového hámra.

Ilustárcia princípu transmisie.

Píla Jasenie

V 17. až 19. storočí tu bol železný hámor, patriaci banskej komore a neskôr Hrončianskemu komplexu. Spočiatku mal šesť otvorených ohnísk, ktoré v roku 1857 prerobili na vyhne COMTÉ. Hámor mal štyri buchare na vodný pohon.

Voda bola privádzaná náhonom z potoka Jasenica. V roku 1860 boli postavené pudlovacie a zváracie pece, ktorých dúchadlá boli tiež na vodný pohon.

Vyrábalo sa tu sochorové, pluhové, klincové železo a klince. V r. 1881 pri pôvodných technologických podmienkach a energetických prírodných zdrojoch, bola už výroba málo rentabilná a erár závod odstavil.

Hámor bol odpredaný súkromníkovi, ktorý ho prebudoval na skláreň, táto v r. 1904 zanikla a v jej priestoroch začala firma Wünsch a spol. z Banskej Bystrice prevádzkovať pílu, v ktorej až do roku 1945 vyrábali montované zrubové domy tieto v okolitých dedinách stoja dodnes. Okrem píly tu fungovala aj stolárska dielňa. Po roku 1975 sa na píle spracovávalo drevo z okolitých lesných závodov na akostné rezivo pre export.

Začiatkom 21. storočia bola píla špekulatívne zatvorená a pozemky rozpredané.

Rezanie dreva gátrom.

Mlyn u Kňazovických

V roku 1800 ho banská komora postavila ako druhý hámor pre jemne kované železo. Zvyšovaním technickej úrovne výroby železa a ocele sa stala skujňovacia vyhňa nerentabilná a komora ju odpredala súkromníkovi, ktorý ju prestaval na mlyn.

Mlyn prešiel v 30-tych rokoch devätnásteho storočia rozsiahlou rekonštrukciou. Vodné koleso bolo nahradené Francis-Reiffensteinovou turbínou. Na mletie sa začali používať valcové mlecie stolice s hranolovými sitami. Jednotlivé zariadenia boli poprepájané mechanickými lopatkovými dopravníkmi, ktoré z mletia vytvorili automatizovaný proces. V 50-tych rokoch devätnásteho storočia boli pristavené zásobovacie sila a doplnené automatické dávkovacie váhy. V mlyne je zachovaný aj pôvodný klasický kamenný mlyn v slovenskom usporiadaní. Mlyn zároveň vyrábal elektrický prúd s napätím 220 V a frekvenciou 50 Hz, ktorú dodával po vlastnej elektrickej sieti domácnostiam na Kramlišti a v hornej časti Predajnej.

Mlyn sa zachoval síce nefunkčný ale s pôvodným technickým vybavením a po vyčistení a drobných úpravách môže slúžiť ako stála technická expozícia.

Vodojem nad mlynom.

Dávkovacie zariadenie a hlavný stĺp mlyna.

Valcové mlecie stolice s posledným mlynárom.

Pásový dopravník a písací pult.

Transmisia.

Reforma a Tatar.

Hranolové sito.

Kamenný mlyn.

Dávkovač.

Francis-Reiffensteinova turbína.

Mlyn u Čipkov (Horný mlyn)

Od svojho počiatku mlyn patril pod cirkevnú správu a spravoval ho správca podriadený miestnej farnosti. Z výnosov mlyna bola financovaná škola založená roku 1673 prievidzskými piaristami. Mlyn až do prvej svetovej vojny fungoval v archaickej podobe t.j. klasické vodorovné mlynské kamene, umiestnené v drevenom lube. Mal dve vodné kolesá, ktoré poháňali jeho zariadenie.

Keď mlyn od vdovy Pejkovej kúpil Július Čipka modernizoval prevádzku do súčasnej podoby. Mlyn bol vybavený valcovými mlecími stolicami a hranolovými sitami, zariadenia boli vzájomne prepojené mechanickými dopravníkmi. Drevené vodné kolesá boli nahradené jedným kolesom s päť ramennou kombinovanou konštrukciou s horným náhonom. Vodné koleso malo byť nahradené kaplánovou turbínou čo sa už ale nestalo.

V mlyne je zachovaný pôvodný klasický kamenný mlyn a vločkovač. Mlyn má plne zachované palečné koleso, rozvodovú prevodovku a transmisiu. Mlyn vlastní aj mláťačku, ktorá bola remeňom poháňaná z jeho transmisie.

Činnosť mlyna vo vodnom režime, bola ukončená stiahnutím vody potoka Jasenica do podzemného privádzača pre HC Dubová a zasypaní náhonu. Mlyn ešte nejakú dobu fungoval v motorovom režime, ale vzhľadom na spoločenské zmeny bola jeho činnosť úplne zastavená.

Mlyn sa zachoval s kompletným síce nefunkčným, ale s pôvodným technickým vybavením po jeho oprave a drobných úpravách môže slúžiť ako stála technická expozícia.

Vločkovač.

Kamenný mlyn a zdvíhadlo mlynského kameňa.

Hranolový vysievač.

Hranolový vysievač.

Valcová mlecia stolica.

Pomocná transmisia.

Palečné koleso.

Rozvodovka.

Vyvievač otrúb.

Dolný mlyn (Mlyn u  Sedílekov)

Mlyn patril pod cirkevnú správu a spravoval ho správca podriadený miestnej farnosti. Zlý prístup a silná konkurencia modernizovaných mlynov a orientácia jeho majiteľov na prevádzkovanie píly viedla k jeho odstaveniu pravdepodobne už v 40-tych rokoch devätnásteho storočia.

Jeho technické vybavenie sa nezachovalo. Bolo tvorené obilným mlynom t.j. vodorovné mlynské kamene, umiestnené v drevenom lube a mlynicou v tradičnom slovenskom zložení. Budova je však pôvodná a náhon je v teréne stále viditeľný.

Píla u Karamanov

Pôvod a história píly je zatiaľ nezistená. Píla fungovala až do 50-tych rokov devätnásteho storočia. Využívajúc vodu potoka Jasenica pomocou francisovej pomalobežnej turbíny s mokrou savkou. Píla bola vybavená podúrovňovou transmisiou, ktorá poháňala dva gátre, šindľovačku, hobľovačku a cirkulár.

Píla zároveň vyrábala elektrický prúd s napätím 110 V, ktorú dodával po vlastnej elektro rozvodnej sieti okolitým domácnostiam.

Činnosť píly bola ukončená po stiahnutí vody potoka Jasenica do podzemného privádzača pre HC Dubová. Technické vybavenie sa nezachovalo, z budovy vidieť len základy náhon je v teréne stále viditeľný.

Betónový základ s drevenou nadstavbou.

Pozostatok tranzmisie.

Pozostatok tranzmisie.

Obežné koleso francisovej pomalobežnej turbíny.

Časť plášťa turbíny.

Základ gátra.

Letecký snímok píly z roku 1950.

Parná píla pri Hrone

Letecký snímok píly z roku 1950.

Táto píla začala fungovať od roku 1890 a využívala kanály, ktoré pôvode rozvádzali vodu z Hrona po Ravne, kde sa ňou premýval zlatonosný štrk.

Na Hrone bol ostrov, ktorý ho rozdeľoval na dve ramená. V užšom severnom ramene boli postavené česlá, ktoré zachytávali plavené drevo a prirážali k ním plte z Horehronia. Drevo sa zo severného ramena po privádzacom kanáli plavilo na pílu, kde ho vyťahovali na breh a spracovávali. Spracované drevo volské povozy prevážali cez Hron po drevenom moste na železničnú stanicu. Tam ho na nakladacej koľaji prekladali na vagóny.

Píla bola poháňaná parným strojom, v ktorom kúrili odrezkami a rezom zo spracovaného dreva. Južné rameno bolo širšie a otvorené, po ňom sa plavili plte určené pre iných odberateľov. Technické vybavenie sa nezachovalo, z budov sa dajú lokalizovať len základy a pivnica.  Severné rameno a privádzací kanál je zasypaný. Ostrov a kanál je v teréne už len čiastočne viditeľný.

Činnosť píly bola ukončená po stiahnutí časti vody rieky Hron do podzemného privádzača pre HC Dubová.

Pivovar v Predajnej

Pivovar v Predajnej bol postavený na konci Farskej ulici v roku 1800. Po prvýkrát bol prebudovaný v roku 1817. Na varenie používali jačmeň, chmeľ a jedľové výhonky. Chmeľ pestovali v lokalite dodnes zvanej Chmelinec priamo v chotári Predajnej.

V roku 1875 pivovar vyhorel, po požiari sa ho podarilo znovu obnoviť. Vyrobené pivo sa odvážalo do Banskej Bystrici a menšia časť piva  sa potrebovalo v obecnej krčme, ktorú otvorili v roku 1821. Pivovar celkovo zásoboval až jedenásť krčiem. Súčasťou pivovaru bola aj obytná časť, kde býval sládok spolu s rodinou.

Pivovar zanikol okolo roku 1890. V súčasnosti sú zachované zrúcaniny pivovaru (obvodové múry) a časť sladovne.

Jeho obytná časť je stále využívaná na bývanie. Existencia pivovaru historicky dokumentuje význam a vyspelosť obce Predajná v tomto kraji.

Vstup do sladovne.

Majer v Predajnej

Letecký záber na majer.

Na začiatku 17. storočia bol v obci vybudovaný panský majer, ktorý fungoval až do prvej polovice 19. storočia. Na severozápadnej strane majera bol v minulosti produkčný rybník.

V súčasnej dobe v priestoroch majera sídli Lesná správa. Budova majera je plne zachovaná. Z rybníka zostala viditeľná len časť napusteného stavidla.

Letecký snímok majeru z roku 1950.

Banské dielo

Ryžovanie zlata pravdepodobne pod kalváriou okolo roku 1905.

História obcí Jasenie a Predajná je nerozlučne spojená s ryžovaním a neskôr s pod povrchovou ťažbou zlata. Najväčšie ryžovisko sa nachádzalo v Ravni o čom vypovedá aj názov tejto časti chotára Raveň – z latinského „ di raviné“ strš na ryžovanie zlata.

Prichádzajúci prospektori ako prvé preryžovali údolie Hrona v miestach, kde sa dnes nachádza Raveň. Po vyčerpaní týchto ložísk, postupne otvorili pod povrchové zlatonosne náplavy, tromi hlavnými šachtami na severnú a jednou na južnú stranu. Tieto šachty sa postupne rozvetvovali, pričom ťažobné šachty sledovali tektonické zlomy v smere severovýchod-juhozápad a dopravné šachty smerovali juh – sever.

Dopravné šachty majú kamennú klenbu a ich veľkosť umožňovala vyvážať vyťažené kamene a štrk na volských povozoch. Štrk následne premývali vo vodných kanáloch, ktoré boli odrazené z Hrona. Intenzita tejto činnosti bola tak veľká, že zatlačila Hron až k severnému úpätiu Slovenského rudohoria. A vznikla štrková plocha o rozlohe viac ako 30 hektárov.

Ťažobná šachta.

Ťažobná šachta.

Ťažobná šachta.

Ťažobná šachta.

Prepadnutá banská šachta vo farskej záhrade.

Prepadnutá banská šachta vo farskej záhrade.

Prepadnutá banská šachta na Obecnej lúke.

Rubriky: História, Múzeá a skanzeny, Ochrana pamiatok, Spomienky // Pridať komentár »