Len v tomto roku hlavné mesto Slovenska prišlo o dva významné historické areály – Kablo z konca 19. storočia a lisovňu Gumonu. Padli za obeť novej výstavbe, investori svoj postup zdôvodňovali havarijným stavom. Ani jednu nevymenovali za kultúrnu pamiatku, hoci historická hodnota týchto stavieb je nevyčísliteľná. Tvrdí to predseda Klubu ochrany technických pamiatok Marian Paulini.

Kto alebo čo zlyhalo, keď prichádzame o takéto budovy?

Pravdepodobne celá spoločnosť. Znie to možno otrepane, no zvykli sme si byť úplne pasívnymi k tomu, čo sa okolo nás deje. Nech sa deje, čo sa deje s pamiatkami, nikto sa neozve. No zlyhali aj pamiatkári-profesionáli. Mali dopredu vedieť, čo sa bude diať, pretože akonáhle sa zvyšuje masa peňazí v spoločnosti, prichádzajú investori, začína sa stavať a je jasné, že zmiznú aj bývalé industriálne zóny – budovy, ktoré zostali nevyužité po ukončenej výrobe.

Najväčší benefit alebo hendikep pamiatok – podľa toho, z ktorej strany na to pozeráme – je v tom, že stoja na atraktívnych pozemkoch…Teraz už áno. Tieto pozemky v minulosti boli mimo mesta, no rozširovaním zástavby sa dostali až do centra. Kým sa vyrábalo, nebolo reálne spustiť tam investičnú výstavbu. Súčasnosť je iná. Podniky sa vo všeobecnosti sťahujú do priemyselných parkov a tieto zóny sa stávajú lukratívne. Nielen pamiatkári, ale aj samospráva mala tušiť, čo sa bude diať, mala sa na to pripraviť.Bratislava prišla o Kablo a lisovňu Gumonu, ktoré ďalšie historicky hodnotné priemyselné budovy môžu nasledovať?Čo sa týka vzácnejšieho a väčšieho industriálu, zostali ešte dve budovy Cvernovky, na Páričkovej a na Trnavskom mýte. Máme tu ešte areál Dynamitky, kde sú základy chemického priemyslu a potom ešte zostali nejaké budovy v areáli Matadoru. Takmer nič z nich pamiatkovo chránené nie je. Podarilo sa zachrániť Sklad číslo 7 v prístave, chránené sú dve budovy skladov pod železničnou stanicou, kde sídli múzeum dopravy. Cvernovku začali prerábať.Napríklad v Anglicku technické pamiatky chránia a prestavujú ich. Je to pre prísnejšie zákony?

Nie, nie je. Je to v prístupe ľudí k takýmto stavbám. Tak, ako v Anglicku vypukla priemyselná revolúcia, vzniklo tam aj hnutie za ochranu industriálnych pamiatok. Dnes existuje Charta industriálnych pamiatok. Nevznikla kvôli legislatíve, ale preto, že v centre Londýna v roku 1962 zbúrali časť železničného nádražia Euston z roku 1837. Demolácia vyvolala záujem verejnosti o ochranu priemyslového dedičstva. V roku 1973 založili medzinárodnú organizáciu, ktorá sa stala platformou pre industriálne dedičstvo. Euston sa stal prvým protestom ľudí, ktorí zistili, že im mizne niečo, čo dovtedy odborníci nepovažovali za cennú architektúru. Je veľa miest, kde určité štvrte sú typické práve pre industriál. No príklady ochrany priemyselných zón, kde sa plošne nebúralo, ale prestavovalo, nájdeme aj inde, nielen v západných krajinách. V Poľsku napríklad v súčasnosti revitalizujú priemyselnú zónu v Žirardove, kde boli pôvodne pradiarne. V Brne zas zrekonštruovali strojárenskú firmu Vaňkovka, dnes je tam obchodno-kultúrne centrum. Svetlé príklady sa nájdu aj u nás – v Šamoríne robia z bývalých poľnohospodárskych skladov hotel a nákupné centrum.

Kde je najväčšia hodnota takýchto areálov?

U nás sa zatiaľ vníma ich hodnota iba cez cenu pozemku. No aj tieto budovy majú takú istú nemerateľnú historicko-spoločenskú hodnotu ako hrady, zámky, kúrie… Je to podobný vývoj ako pri “štandardných” pamiatkach. Keď chceli zbúrať Bratislavský hrad, našiel sa človek, ktorý sa ho zastal a zachránil ho. Aj pri priemyselných pamiatkach sa musí nájsť nejaký aktivista, ktorý upozorní ostatných, že táto budova má hodnotu, nie je to len pozemok a suť na ňom. Keď sa však u nás niekto postaví za záchranu industriálnej budovy, každý si myslí, že bojuje za to, aby sa zachránila výroba so všetkými negatívami v centre mesta. V zahraničí už vedia vysvetliť ľuďom, že nejde o to, aby sa v areáli zachovala továreň, ale aby z nej boli napríklad byty, kultúrne centrum a podobne. Veď napríklad tabaková továreň v Hainburgu zaberá veľkú časť územia. Napriek tomu, že je na veľmi výhodnom mieste na brehu Dunaja, mohli ju zbúrať, pozemky dobre predať a postaviť tam bizniscentrum alebo rodinné domy s výhľadom na rieku. No neurobili to. Továreň obnovili a sú tam kultúrno-spoločenské priestory s názvom Kulturfabrik.

Hovorí sa, že dôvodom je ekonomika. Oprava starého je drahšia, ako stavba a predaj nového, aj napriek zákonným pokutám za búranie…

Je to krátkozraká ekonomika, ekonomika rýchleho obohatenia, otočenia peňazí, ktorá nemá nič spoločné s dlhodobým hospodárením. Čudujem sa developerom, že radšej postavia dvadsaťposchodovú budovu na búranisku hodnotnej budovy, ktorú síce dnes predajú za výhodné ceny, ale z hľadiska budúcnosti historická budova má úplne iný “šmrnc”, úplne iné génius loci a upravenú by si ju ľudia viac vážili. Som presvedčený, že ten, kto by chcel mať byt alebo sídlo firmy v takejto nehnuteľnosti, dal by oveľa viac korún za meter štvorcový za prenájom ako napríklad v dnešných skleníkových bizniscentrách. A tých skleníkov v Bratislave onedlho bude ako húb po daždi. Ibaže tie historické budovy tu už nebudú.

Vidíte nejakú cestu ako zabrániť búraniu hodnotných priemyselných budov prostredníctvom zmeny legislatívy?

Každý zákon sa dá obísť, v tomto som skeptik. Jediné, čo by mohlo pomôcť, je uzákoniť také pokuty, ktoré by boli stanovené percentom z investičného objemu stavby. Tie terajšie sú pre developerov smiešne. Napríklad tak, že by ako pokutu zaplatili desať percent z hodnoty budovy, ktorú by postavili na mieste zbúranej historickej.

sobota 13. 9. 2008 | Halka Tytykalová
Tento článok bol uverejnený v tlačenom vydaní denníka SME. (Predplaťte si SME cez internet.) © 2008 Petit Press. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.

Link na pôvodný článok na webovom portáli SME : Industriál má cenu, musí sa len počkať 

Tento príspevok sme zverejnili na základe láskavého povolenie vydavateľstva SME.

Rubriky: Informácie // Pridať komentár »