Nedávno sa ukončil deviaty ročník stretnutia historickej techniky Rendez 2007 a pri tejto príležitosti som zalovil v spomienkach a fotoarchíve… Okrem toho Vám možno tento príspevok priblíži osud železničných vozidiel, ktoré sa na Rendez dlhé roky zvážali.

Začiatkom osemdesiatych rokov po ukončení parnej prevádzky sa Rendez – Staré depo stalo cintorínom technológií, ktoré sa predtým využívali pri opravách a prevádzke parných lokomotív. Bývalú výhrevňu rušňové depo odovzdalo depu vozňovému (načo by im bola, veď v zime bolo jednoduchšie motory pretáčať, ako ich schovať do výhrevne…).Opravy motorov a elektrík sa robili v Novom depe a Staré depo sa využívalo iba na odstavenie prevádzkových lokomotív.

Albatros 498.104 v bývalej výhrevni ako prevádzková záloha Východnej dráhy (čo stojí za ním bohužiaľ neviem), cca 1980.
Sergej T 679.1280 hosťuje v Starom depe (Rendez Sergeje nemal), všimnite si vpravo nádrže bývalého mazutového hospodárstva – zbytok po mazutkách. Na ich mieste je dnes trávnatá plocha, cca 1980.
Čmeliak T 669.1077 za točňou pri olejárni, cca 1980.
Pielstick T 466.0043 pred kanceláriou strojmajstrov v Starom depe, cca 1980.
Zásluhou postavenia Nového depa a nepotrebnosťou zariadení vznikol v Starom depe v podstate skanzen dobových budov a technológií. Vo vodárňach bolo eldorádo holubov, ktorých „guáno“ prikrylo všetko, čo ostalo… Okolo koľají ostali hŕby škvary a všade rástla po pás burina… V tejto kompozícii sa dali nájsť aj zbytky vozidiel, rozpadávajúci sa Albatros 498.107 v šturci, za točňou zbytok skrine z M 262 (ktorá si dokonca zahrala v ktoromsi slovenskom filme)… Ale ako sa hovorí: Všetko zlé je na niečo dobré… Staré depo sa stalo výborným priestorom pre záchrancov histórie. Prešlo iba pár rokov od zrušenia parnej prevádzky a v depe sa začali sústreďovať znovu parné lokomotívy a okolo nich sa začali tmoliť „čudáci“. Zásluhou (rôznym lobovaním) p. Ladislava Križana vznikla inštitúcia Pamätník železničnej dopravy. Táto inštitúcia postupne prebrala lokomotívy, ktoré predtým povyťahovali nadšenci z rôznych kovošrotov, tovární a vlečiek … a v Starom depe sa začal zákopový boj o pozície. Kde sa objavilo vhodné miesto, tam pribudla „kopa šrotu“ sťa by budúci exponát. 556.036 v priestore dezinfekčnej stanice (na koľaji, kde tento rok stáli modelárske vozne, na mieste rumoviska v popredí boli stánky z knihami…).
„Litva“ 399.005 a iné exponáty na okraji depa.
A nielen tam, postupne takto pribudli lokomotívy na Hlavnej stanici ( pod gaštanmi v priestore terajšieho múzea dopravy) a prevažne vozne sa sústreďovali do starej (bývalej) guľovačke na Rendezy. Modrý šíp M 274.002 v starej guľovačke po dovezení.
Aj takto dopadli niektoré exponáty, vandali sú neľútostní v každej dobe – Modrý šíp po požiari…
Detail poprehýbanej skrine Modrého šípa M 274.002 po požiari v roku 1986.
No priviesť a sústrediť budúce exponáty nestačilo. Aby čo najdlhšie vydržali, bolo treba pravidelne premazávať ložiská, otvorené otvory poprikrývať, vyčistiť pece a tendre od bahna, škvary a iného humusu, ktorý by stálou vlhkosťou urýchľoval hrdzavenie. A hlavne bolo potrebné demontovať a odniesť na bezpečné miesto veci, ktoré sú vzácne, odnesitelné a na ktoré začali robiť nájazdy ziskuchtivý šroťáci – ojnice, spojnice, napájače…Túto sizyfovskú prácu robila partia prevažne študentov združených ako Odborná skupina histórie železničnej dopravy. Stretávali sa každú sobotu a základňu mali v jednom z vozňov, kam sústredili demontované veci. Postupne sa podarilo získať bývalú vylieváreň vo výhrevni ako základňu. Bol to obrovský pokrok, veď už len oblečenie si zmrznutých montérok vo vozni bol niekedy hrdinský čin… Znášanie ojníc a spojníc z odstavených lokomotív. (J.Flamík, J.Kubáček, M.Kmeť, K. Rexi, M.Paulini, J.Mihalovič ).
V sobotu sa pracovalo za každého počasia – leto, zima…
S príchodom 310.433 po oprave na Rendez sa podarilo „vyboxovať“ 100m koľají vo výhrevni. Tak boli pod strechou nielen 310.433, ale aj Albatros 498.104 a nakoniec aj 422.0108, ktorú začali pomaly tiež opravovať. Každý člen dostával plán práce na nasledujúci mesiac. Neskôr, keď niektorí doštudovali a pracovali v turnuse a nemohli brigádovať po sobotách, pridával sa aj plán na pracovné dni. Plány práce Odbornej skupiny histórie železničnej dopravy a pozvánka na výborovú schôdzu.
Pomôcka, ktorá bola zavesená v dielni – plán obnovy 422.0108.
Od roku 1985 sa naskytla možnosť spolupráce s organizátormi vtedajších Táborov Stromu života. Začala séria potáborových stretnutí a veľkých brigád. Na niektorých brigádach pracovalo aj 100 ľudí. Každá veľká brigáda – potáborové stretnutie mala svoje meno (Zlatá loď, KUBO – Kultúrna bomba…) a svoj program. Zachovaný názov akcie na lokomotíve 399.005.
Začiatok brigády – masa ľudí čakala na náradie a pokyny…
Baníci? Takmer – všetky dutiny bolo treba odvodniť a vyčistiť, aby sa zastavilo hrdzavenie.
Dnes „Popradský“ Papagáj v obložení brigádnikov.
Ani na vozne sa nezabúdalo.
Zväčša išlo o víkendové stretnutie – ubytovanie v telocvični, kde sa po večeroch premietali diapozitívy (ešte viete, čo to je???), v sobotu bola brigáda a v nedeľu kultúrny program, mestská hra… Niekedy sme si zapožičali loď na Dunaji, inokedy historické električky a aj jazda s 310.433 sa podarila zorganizovať. Večerný program v telocvični sa niesol v historickom duchu.
A rovnako aj jazda s 310.433 za odmenu po brigáde.
Pomimo veľkých brigád sa konali stretnutia ako predtým, stále bolo čo robiť a hlavne svojou neustálou prítomnosťou a neúnavnou prácou dokazovať, že ochrana železničných pamiatok má zmysel. Večerná debata na „Litve“ 399.005 (J.Čuchor a M.Paulini).
Príjemným spestrením práce na (zatiaľ mŕtvych) lokomotívach bola údržba a jazdenie so „živou“ 310.433 (B. Hamaš a J.Kubáček).
Vražda?… nie, iba údržba 310.433 (M.Paulini).
Už štartujú… výrok nemenovaného dozorcu depa, ktorý sa vryl do pamäte – aj keď pri inej príležitosti…
Pozvánka na jednu z jázd, tentokrát pre deti.
Na jednej z jázd medzi nás privítala mladá krv, medzi inými aj T.Bobák.
310.433 nejazdila iba v okolí Bratislavy, zavítala aj do Šiah, alebo do Popradu – 1986.
Výhľad dozadu na časť našej skupiny D.Kelo a Z.Piešová si ukazujú, kto má dlhší…
Okrem práce na Rendeze, partia robila aj nájazdy na rôzne nepoužívané železničné zariadenia (robili zbierkotvorbu). Občas táto činnosť takmer hraničila so zákonom a privolané orgány nevedeli pochopiť, že to odnášajú do múzea… A aby sa zvyšovala odbornosť odbornej skupiny a jej sympatizantov, v Dome techniky pribudlo stretávanie sa v Kabinete mladých ochrancov technických pamiatok.
Demontáž dištančného návestidla v hraničnom pásme pri Šahách (J.Čuchor, M Paulini, J.Kubáček).
A čo Pamätník? Postupne získaval priestory a personál (mnohých z pôvodnej partie) a aj dnes po rôznych turbulenciách (ešte stále) existuje, ale nazýva sa Múzejné a dokumentačné centrum…
No cestu k nemu a prvotnú starostlivosť o budúce exponáty vydláždili svojou prácou dobrovoľníci.
Stav budovy (tzv. personálnej kuchyne) v ktorej dnes sídli Múzejne a dokumentačné centrum. Kedy to bolo? Môj syn Maroš, ktorého mám na pleciach mal vtedy dva roky a teraz nedávno oslavoval dvadsiatku… Na fotkách sú ešte J.Mihalovič, P.Mihalovič a J.Kubáček.
Práca okolo exponátov je stále nekončiaci sa proces. Exponátov pribúda, rozpočet nerastie a ešte stále sa občas ozývajú hlasy, na čo nám to je, veď to neprináša zisk. A tak keby nebolo aj dnes nadšených dobrovoľníkov, väčšina exponátov by bola nenávratne zničená a nefunkčná…Autor: Marian Pavúk PauliniAutori fotografií: Marian Paulini starší, Marian Pavúk Paulini, Zora Kalka Pauliniová

Rubriky: História, Informácie // 2 komentárov »