Pri pohľade na úvodnú fotografiu Jura Kubáčka s dvoma vedrami vody na Rendezi v roku 1984, som sa schuti pobavil. Spomenul som si totiž, za akých okolností vznikla a som presvedčený, že všetci zainteresovaní po prečítaní názvu tiež. Ej veru začiatky železničného múzejníctva boli ťažké, ale dokázali sme si poradiť. Je pravda, že občas aj trochu svojsky čo nie vždy spôsobovalo Jurovi radosť, ale o to dlhšie sme sa na tom potom smiali. Nuž poďme teda spomínať, ako sme paru štartovali….

Ste tu správne, táto téma spadá do ochrany technických pamiatok, a tak sme sa rozhodli naše spomienky uverejňovať tu. Ochrana resp. záchrana technických pamiatok je naším koníčkom už od školských časov, kedy sa po SOU-železničnom, ktorého žiakmi sme vtedy boli rozkríklo, že v jednu sobotu na jar roku 83 sa ide zakurovať para. Patríme ku generácii, ktorá prežila útle detstvo s parnými vlakmi a postupne ako boli parné rušne vytláčané dieslami či elektrikami upadali aj v našich mysliach do zabudnutia. Preto nečudo, že v nás okamžite táto správa prebudila živý záujem vidieť paru v akcii a nadýchať sa tej neopakovateľnej vône, ktorá nás vracala do detstva. Prišli sme hneď ráno prezliekli sa do montériek a obdivovali o generáciu starších nadšencov pri prebúdzaní spiacej krásavice Žofinky 310.433. V tento deň sa jednalo o prvotné zakúrenie v tom roku, ktoré slúžilo na odstránenie závad a kontrolu kotla a stroja po zime.

Poprosím o jedno foto, keby ste sa mohli tu takto…..

Prvá generácia, záchrancov parných rušňov.

Táto fotka je veľmi vzácna, pretože sú na nej ľudia, ktorí stáli v zákulisí a na ktorých sme sa mohli kedykoľvek obrátiť a vždy pomohli ako sa dalo.

Ochota našich starších kolegov povysvetľovať a poukazovať tajomstvá parného stroja nás motivovala k tomu aby sme prišli opäť. To už sme sa pochválili spolužiakom v pondelok v škole a na ďalšiu sobotu stála na rendezi takmer polovica triedy. Juro porozdával úlohy, a išlo sa. Ja s Palom sme dostali za úlohu vyčistiť dýmnicu v Antonovi a poriadne ju utesniť, aby sa zabránilo ďalšej korózii a zároveň sa prekrývali komíny igelitom. Ďalší dvaja spolužiaci dostali za úlohu vypratať pec na parnom rušni 433.023, ktorý bol po ukončení prevádzky prevezený na Rendez z cukrovaru v Dunajskej Strede. V cukrovare rušeň zakurovali kartónovými obalmi z kockového cukru s nápisom: Juhocukor Dunajská Streda. A keďže im tam z tých kartónov dosť ostalo nahádzali ich do pece v rámci akéhosi upratovania. Kartóny postupne popri stenách pece začínali vlhnúť a steny korodovať. A tak ich boli treba dostať von. To dostali za úlohu Braňo s Martinom. Kartónov však bola plná pec a veľmi zle sa vyťahovali, lebo boli rozsypané. Po čase ich napadla spásonosná myšlienka: veď je to v peci – zapáľme to! Od myšlienky k činom nikdy nebolo ďaleko, najmä ak treba pomôcť dobrej veci.

Jano Mihalovič – dnes už rendezský inventár pózuje pred 475.196

Staré depo na rendezi bolo vtedy v normálnej prevádzke, čiže bol tam dozorca depa, posunovači, rušňovodiči olejár a naftár kôli zbrojeniu rušňov, ďalej „nulkári a VZ-tkár. Všetci títo sídlili (okrem nulkárov) v nízkej prízemnej budove, kde boli aj sprchy a šatňa. Juro nás s Palom zavolal pomôcť odniesť akési diely do vagóna v ktorom bol provizórny sklad a z vagóna sme späť niesli vazelínu, ktorou sa konzervovali čapy, ojnice, spojnice a pod. Keď sme sa vracali späť z vagóna, ktorý bol odstavený za touto nízkou budovou , všimli sme si ako veškeré osadenstvo si povynášalo stoličky pred budovu a sedelo ako v kine na neprístupnom filme. Keď nás počul prichádzať „vrchný“ (dozorca depa), ktorého robil taký starý pánko – bývalý pomocník pred dôchodkom otočil sa a vyriekol onu slávnu vetu: AHA UŽ ŠTARTUJÚ!!! A ukázal prstom na dymiacu mašinku a v nej dvoch kašľajúcich ušmudlancov.

Už štartujú!!!

Juro zbledol, zavrávoral, ale spamätal sa, vypustil spŕšku slov, ktoré by som tu nerád opakoval a letel k vrchnému: „rýchlo potrebujem vedro!“ Nik z obecenstva sa nenechal vyrušovať z divadielka a tak vrchný len mávol rukou:“ tám pod umývadlom a smeti niekde vysyp!“ Juro vyletel z budovy smeti vysypal do záhonu ružičiek, fialiek, macošiek,“ježíšmária tam néééé!!“- stihol ešte zarevať vrchný, ale Juro už letel po vodu. Cestou reval: vy ……, …….. v kotli neni voda, vytavíte olovník!! ……. vyhrejete strop pece, zahaste tooo!! Zničíte kotooool!!

Juro hasič – kde zohnal druhé vedro už si nespomeniem.

Našťastie papier v peci bol dosť vlhký na to, aby sa rozhorel a tak iba dútnal . Po niekoľkých vedrách dodútnal a po tejto rýchlej akcii, keď vedrá neboli uchránené od poškodenia sme ich mohli vrátiť. No stav vedra po akcii sa vrchnému veľmi nepozdával a tak v ten deň povedal ( či skôr na nás vykrikoval) ešte jednu pamätnú vetu: “Druhý krát Vám požičám ko…., ko…. Vám požičám!” A tak sme si už od neho neskôr nič nepožičiavali… No my sme dostali od Jura veľkú prednášku o tom, čo sa môže a nemôže s exponátmi robiť. A táto prednáška položila základ ďalším odborným prednáškam na strojníckej fakulte, ktoré u mnohých skončili najprv kuričskou neskôr rušňovodičskou skúškou parnej trakcie. Tak isto 433.023 sa stala po Žofinke hneď ďaľším prevádzkyschopným exponátom, ktorému vdýchla život nová partia parných nadšencov z depa Vrútky.

433-ojka, ktorú sme volali Jónatán, nám i po tejto príhode dlhú dobu robila radosť v prevádzke na historických jazdách.

Rozlúčili sme sa s ňou (iba ako prevádzkyschopnou )
30.11.1996 na stretnutí paristov v Oravskom Podzámku.
Odvtedy je ako „studená“ vystavovaná vo Vrútkach.

Mikádo 387.017 dodnes čaká na svojho princa, ktorý doň vdýchne život.

Zatiaľ čo ANTON 486.007 sa dočkal a robí radosť dodnes.

“Všadebolka” má už vo Zvolene svojich princov.

Šlachtična 475.196…

Spoznávate tento vozeň?

……..tento príbeh je jedným z pokračovaní cyklu spomienky, ktorý si obľúbili naši čitatelia a pýtajú každý jeden útržok spomienky na časy dávno minulé, avšak rozhodujúce v tom, čo nasledovalo. Výsledky sú dnes viditeľné na každom kroku vďaka klubom nadšencov z celého Slovenska, ktorí pokračujú v tom, čo sme my a naša generácia kedysi začali. Omnoho viac potom zamrzí človeka, keď niekto povie: „Vy ste si prišli iba na hotové pofotiť a robiť nemá kto!“ Vedzte, že máme toho dosť preskákaného a snažíme sa každému vyjsť v ústrety, i keď dnes už možno iba fotkou, či článkom. A tých fotiek zo začiatkov zopár ostalo a keď Vám chýba do kroniky treba sa ozvať, ešte sme nikomu nepovedali nie. Na druhej strane zas nemáme problém povedať nahlas to, čo sa iní boja či nechcú vidieť a počuť. Najmä ak sa ničí dielo, na ktorom máme nemalý osobný podiel. História sa nedá meniť a to niektorým špekulantom dosť prekáža. A tak na záver: vedzte, že nehryzieme a svedomie máme čisté.

Dušan Kelo , Pavol Kukučík, Marian Paulini

Súvisiace články:

Rendez

Príbeh jedného dištančného návestidla 

Ako sme do Podbrezovej pre býčka išli… 

Rubriky: Informácie // Pridať komentár »