Často nevieme vyloviť z pamäti, čo všetko zmizlo, pretože to muselo ustúpiť niečomu novému a modernejšiemu. Dedičstvo zabúdania si nesieme aj v architektúre.

Dnes už si nik nepamätá, ako vyzeral stredoveký Paríž, kým ho dal Napoleon zbúrať. Zato veľké bulváre pozná každý. Aj my sme všeličo pozabúdali. V Ostrave už iba moju generáciu mátajú spomienky na to, ako vyzeral stred mesta, keď tam ešte stála Karolína. Mladí už si nepamätajú, že to bola koksovňa a obrovský areál v centre mesta, kde stojí už len torzo hál je teraz stredobodom pozornosti mestských pánov aj investorov. A v Bratislave zbúrali Danubiusku…

Lodžské inšpirácie
Najskôr ma očarila svojou zvláštnou atmosférou poľská Lodž. Moje prvé stretnutie s ňou pred dvomi rokmi bolo skôr rozpačité. Na jednej strane nádherné paláce a secesné budovy na najdlhšom poľskom bulváre Piotrkowska, na strane druhej rozbité a chátrajúce vedľajšie ulice, rozpadajúce sa činžiaky, priechody pasážami z výstavnej štvrte priamo do slumu. Zmes nového a starého, bizarný kokteil niekde na pol ceste. Mimochodom – dlažbu bulváru v jednej jeho časti tvoria kocky s menami tých, ktorí finančne prispeli na jeho obnovu. Susedstvo im v chodníku robia hviezdy s menami slávnych poľských filmárov – hercov, režisérov aj kameramanov. Lodž neosloví turistu stredovekými stavbami a dávnou históriou, jej pomaly sa revitalizujúci pôvab je novšieho dáta, akoby ešte na hraniciach našej pamäti. Na jednej strane depresívne pôsobiace zdevastované staré domy, na druhej prázdne textilné fabriky, ktoré už len ako chátrajúce pomníky pripomínajú tento „Manchester Východu“, alebo aj Hlavné mesto bavlny. A medzi tým pomaly sa obnovujúce mesto, ktoré chce žiť nielen svojou nedávnou históriou. Aj v našich mestách sa vyskytujú priemyselné komplexy, ktoré sú predmetom úvah v zmysle búrať či nebúrať. Nikde však nie je priemysel tak spojený s mestom, nikde nejestvujú staré haly v takom obrovskom meradle ako v Lodži.
V devätnástom storočí to bolo hlavné mesto bavlny, ozrutné areály textilných fabrík Izraela Poznaňského, Karola Scheiblera, Ludwiga Greyera či Markuse Silbersteina boli s mestom skoro zrastené. V deväťdesiatych rokoch sa všetko zrútilo – Európu zaplavil lacný textil z Ázie a objekty z červených tehál zostali v Lodži ako nemé výkričníky dávnej slávy. Ale nielen priemyselné objekty, ale aj 160 víl a palácov, v ktorých priemyselní magnáti sídlili – zmes novorenesancie, secesie, eklektických štýlov, aj tie tvoria dnes zvláštne bohatstvo druhého najväčšieho mesta Poľska. Na rozdiel od fabrických hál je ich osud predsa len milosrdnejší – v paláci Izraela Pozňanského sídli Historické múzeum mesta Lodže, za renesančnou fasádou s eklektickým dekórom na Paláci Karola Scheiblera sa skrýva Múzeum kinematografie, vila Leopolda Kindermanna, hádam najkrajšia poľská stavba z obdobia Art Nouveau hostí mestskú Galériu umenia. Aj fabrické objekty však už nachádzajú nové uplatnenie. V Bielej fabrike (Biała fabryka) už zopár rokov sídli Múzeum textilu s vynikajúcou zbierkou moderných poľských textílií, Kniežací mlyn (Księžy Mlyn) – rozsiahly komplex spájajúci továreň aj obytné domy robotníkov – ku ktorému však patrí aj požiarna zbrojnica, vlaková stanica, nemocnica či škola, sa postupne začína prebudovávať na luxusné lofty. V malých robotníckych domoch síce ešte bývajú tí chudobnejší, ale niektoré už majú nových nájomníkov. Samozrejme muselo dôjsť k zásadnej prestavbe, ktorá však nie je vidieť zvonku. Byty v týchto robotníckych domčekoch (podobné možno vidieť napríklad v už spomínanej Ostrave, v štvrti Mariánske Hory aj Vítkovice) sú z dnešného hľadiska neuveriteľne malé – ku kuchyni patrila iba jedna izba, kde sa tiesnila celá rodina, často aj viacgeneračná. Iba majstri mali nárok na väčší priestor. Novodobí majitelia však už vybúrali priečky a tak sa za zdanlivo ošumelou fasádou skrývajú komfortne vybavené byty, ktoré však zachovávajú zvonku ráz pôvodnej výstavby. Lofty v továrenských halách ešte iba čakajú na prestavbu, hoci v ich blízkosti sa už kopí materiál a ako mi povedala moja sprievodkyňa Mariola, záujem napriek vysokej cene je značný. Samozrejme aj medzi cudzincami. Je tomu tak aj preto, že nie každý si bývanie v loftu vie predstaviť. Vízia útulného bytíku je ta tam, loftu lákajú skôr tých, ktorí obľubujú prázdne priestory a vysoké stropy, treba sa tiež prispôsobiť faktu, že nadrozmerné okná, prevzaté z továrenských priečelí, nebudú mať záclony ani závesy. Treba tak riešiť aj vykurovanie, prípadne chladenie. Lofty sú však svetový trend a ponuky stavebných firiem sú obrovské.

Žyrardov 

Manufaktura aj Manchester

Keď sa mi podarilo prejsť (priznáva, že aj s pomocou neprehliadnuteľných riškí, ktoré obyvatelia Lodže často a radi využívajú) dlhočiznú Piotrkowsku, narazila som konečne na manufakturu, hoci vlastne by som mala napísať Manufakturu. Obrovský fabrický komplex vybudoval Izrael Pozňanski na konci devätnásteho storočia, v čase najväčšieho boomu lodžského textilu. Čo do veľkosti bol druhý najväčší – úctyhodných 27 hektárov – a ako bolo zvykom, skladal sa nielen z trinástich hál, ale bol tu ja kostol, domy pre robotníkov a nemocnica, všetko z červených tehál a v rovnakom štýle. Smerom do ulice ohraničoval komplex palác, v ktorom je dnes Múzeum mesta Lodže. Napriek tomu, že stratili svoj pôvodný význam, nepodľahli tieto objekty skaze a žiadny iniciatívni mestskí páni ich nenchali zbúrať pod tlakom peňazí novodobých developperov. Záujem o ne prejavil francúzsky investor – firma Apsys a v posledných rokoch tu prebiehali mohutné prestavby, ktoré z Manufaktury urobili nové centrum Lodže. Francúzi vdýchli fabrike zabudnutý život, niektoré budovy sú už zreštaurované kompletne a v nich obchody, kaviarne a reštaurácie, ale aj wellnescentrá, kiná či biliardová sála, iné na prestavbu ešte len čakajú. Aleja remeselníkov ponúka nielen svoje výrobky, ale aj možnosť vidieť na vlastné oči ako vznikajú. Divákov láka pätnásť kinosál, z toho jedna 3D, ale na svoje si prídu aj tí umeniamilovní – v jednej z pôvodných budov sídli Národné múzeum súčasného umenia. Odporcovia Auaparkov, Avionov či Polusov namietnu, že je to vlastne to isté v modrom. Do istej miery majú pravdu, až na to, že aj keď aj tu ide o svätostánok obchodu a konzum, zostáva tu zachovaný aj duch mesta, duch miesta. A to nie je málo. Kto porovná Aupark Tower, ktorej príšerná panoráma umne zakrýva pohľad na bratislavský hrad aj Dóm Sv. Martina, s komplexom Manufaktury, ktorý povstal doslova z ruín lodžskej histórie, pocíti rozdiel celkom jasne. Poľská Turistická Organizácia priznala Manufaktúre titul Poľský turistický produkt roku 2006.
Revitalizáciou pôvodnej lodžskej architektúry, ale aj sociálnych a kultúrnych väzieb sa zaoberá zaujímavá publikácia, ktorú vydalo vydavateľstvo Lodž University Press v roku 1997. Ide o porovnávaciu štúdiu Lodže a Manchestru, na ktorej sa podieľalo jedenásť britských a poľských autorov, pôsobiacich na katedrách geografie na Lodžskej univerzite a Manchester Metropolitan University. V obidvoch mestách prebiehali podobné procesy – úpadok textilného priemyslu spôsobil, že sa mestá museli vyrovnať s novovzniknutou situáciou, aj keď v rozdielnej intenzite, v odlišných podmienkach aj v rôznych časových obdobiach. Pre Lodž, ale nepochybne aj pre iné transformujúce sa postkomunistické mestá je to predovšetkým možnosť inšpirovať sa už prebehnutými procesmi a vyvarovať sa chýb, ku ktorým v Manchestri došlo, pri čom hádam najdôležitejšia je váha, ktorú v Manchestri pripisujú rozvoju turizmu v reštrukturalizácií regiónu a vytváraní nového obrazu mesta. Dôležitú úlohu hrá aj postavenie miestnej správy v súvislosti s lokálnym ekonomickým rozvojom, tu sú výhody mesta Manchester najmä vďaka pokročilejšiemu štádiu transformácie neoddiskutovateľné.

 Žyrardov – využite priemyselnej budovy na obchodný dom

Bratislava – priemyselná budova sa radšej zbúra… 

Vaňkovka
Takmer v centre Brna stojí objekt bývalej fabriky Friedricha Wanniecka, známej pod názvom Vaňkovka. Kto bol tento muž? Friedrich Wannieck sa narodil v Brne v roku 1838 v nemeckej rodine. Študoval na vysokej škole technickej, pokračoval na polytechnike v Karlsruhe, kde počúval slávne Redtenbaeherove prednášky o strojoch, pracoval ako zámočník, aby neskôr vo Viedni u inžiniera Halla staval zariadenia pre valcovanie koľajníc. Po návrate do Brna sa spojil s Philiphom Jelínkom a založili spoločne samostatnú fabriku. Strojárska firma sa v dobe svojho založenia v roku 1864 volala Friedrich Wannieck-Philip Jelínek-Brno.
Friedrich Wannieck sa čoskoro stal významnou osobnosťou nielen v odborných kruhoch. ale napríklad aj vďaka svojej verejnej činnosti v prospech mesta aj rôznych organizácií. Založil pre svojich robotníkov a zamestnancov samostatnú nemocenskú podpornú pokladňu, ktorú spravovali šiesti dôverníci – tých si zvolili samotní zamestnanci. Wannieck sám dával do pokladne dobrovoľný a nemalý príspevok, jeho podriadení tak mali istotu, že v prípade úrazu či choroby nezostanú bez prostriedkov. Podieľal sa však aj na príprave rôznych reforiem, napríklad nového remeselníckeho poriadku, pôsobil v bankovníctve, zasadal v správnych radách technických projektov. Stál však aj v čele výboru, ktorý podporoval nemajetných študentov na brnianskom Vysokom učení technickom, dal vybudovať robotnícku kolóniu pre invalidných a inakšie zdravotne postihnutých zamestnancov svojej fabriky. Po druhej svetovej vojne striedala jeho milovaná Vaňkovka majiteľov, na čas ju prevzal aj brniansky Zetor. Objekt potom chátral a niekoľkokrát bol určený k demolácii. V roku 1994 skupina nadšencov založila Nadáciu Vaňkovka, ktorej členmi boli napríklad aj Masarykova univerzita v Brne, slávne Hadivadlo, Fakulta výtvarných umení či Moravský národný filmový archív. Nadácia po zmene nadačných zákonov v roku 1998 zanikla a nahradilo ju občianske združenie Vaňkovka, ktoré pokračovalo v systematickej snahe o revitalizáciu priestorov.
Až v roku 2000 sa však rozbehla generálna oprava Vaňkovky. Objekty získala spoločnosť Jižní centrum Brno a rozbehlo sa jednanie s nemeckou spoločnosťou ECE, ktorá sa zabýva realizáciou veľkých nákupných centier. ECE odkúpila pozemky v starej Vaňkovke, aby tam vybudovala obchodné centrum a za takto získané peniaze sa mohla rozbehnúť oprava zostávajúcich ucelených objektov pôvodnej fabriky. Bolo treba zabezpečiť napríklad aj odstránenie kontaminácií, najmä zlievarenských pieskov z objektu, demoláciu niektorých nehodnotných stavieb a v marci 2004 bol konečne položený základný kameň novej Vaňkovky. O rok bolo obchodné centrum otvorené! Možno zasa namietnete – zasa iba obchodné centrum. História je však taká istá ako v Lodži – Vaňkovka patrí neodmysliteľne k Brnu a okrem obchodných priestorov je v tomto pozoruhodnom objekte aj galéria súčasného umenia WANNIECK GALLERY, ktorá bola slávnostne otvorená v marci 2006. Jej priestory sú v rekonštruovanej budove bývalej Strojárne. Pri jej otvorení bol medzi hosťami aj pravnuk zakladateľa fabriky Vaňkovka Wolfgang Wannieck, ktorý priviezol galérii dar v podobe sto rokov starého obrazu s podobizňou svojho pradeda Friedricha Wanniecka. So svojimi tromi tisíckami metrov štvorcových je galéria najväčšou výstavnou plochou v Českej republike. Expozícia sa v nej bude obmieňať každý rok, otvorené je okrem štvrtka každý deň a ako inšpirácia pre nasledovníkov môže slúžiť fakt, že piatok je vyhradený najmladšej generácii – žiakom základných a stredných škôl. Ak sa niekde z neba pozerá na Brno dnešných čias Friedrich Wannieck, brniansky gründer, ktorý prispel k rozvoju mesta Brna, môže byť spokojný. Jeho Vaňkovka žije, vzkriesená a prekvitajúca. Pre nás inšpirácia, o to aktuálnejšia, ak sa znovu bližšie zapozeráme na plány bratislavských mestských pánov, na osudy viacerých budov, ktoré zostali už iba v spomienkach a na vznikajúcu panorámu, ktorá mení ráz mesta na nepoznanie.

Na rozdiel od Brna, Kablovka neodolala megalomanskému plánu prestavby… 

Žyrardov –mesto mnohých národov
Je horúci júnový deň a hostia filmového festivalu v Lodži sa vezú mikrobusom do takmer sto kilometrov vzdialeného Žyrardova, odtiaľ je do Varšavy iba necelých päťdesiat kilometrov. Čaká nás pre zmenu Poľské hlavné mesto ľanu. Obrusy, prestierania aj iné tkaniny vyrobené v jeho továrenských halách boli na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia bez konkurencie. Svedčia o tom aj viaceré ocenenia a medaile, tá najcennejšia je Grand Prix zo svetovej výstavy v Paríži v roku 1900. Ak vám meno mesta znie tak trocha francúzsky, nie ste ďaleko od pravdy. Názov súvisí s menom muža, ktorý mesto ovplyvnil práve svojim technickým umom. História Žyrardova sa začala písať roku 1833, kedy sa tu rozbehla výroba v novovybudovanej Továrni ľanových výrobkov. Jej riaditeľom bol Filip de Girard, inžinier a vynálezca. Tento Francúz sa narodil roku 1775 v mestečku Lourmarin v Provence. Ak by sme sa chceli venovať jeho životopisu, nezostalo by nám už miesto na nič iné. Zúčastnil sa Veľkej francúzskej revolúcie, po nej založil v Marsylii vo Francúzsku fabriku na chemické výrobky, v tom istom meste sa stal profesorom prírodných vied. V Rakúsku založil pradiarenské fabriky, so skupinou poľských inžinierov podnikol študijnú cestu do Anglicka a tak ďalej. Spomeňme aspoň jeho vynálezy, ktorých vôbec nie je málo. Napríklad elektrický kondenzátor, patent na turbínu poháňanú silou morských vĺn, matné sklá do lámp, vodná turbína, meteorograf, zapisujúci atmosférické javy, stav na pradenie ľanu či termometrograf na meranie teploty povetria. Tento nadaný muž hádam najviac ovplyvnil rozvoj pradiarenského priemyslu v meste, ktoré nesie jeho meno. Najväčší rozkvet zažil Žyrardov až po smrti svojho zakladateľa, v druhej polovine 19. storočia. Do výbuchu prvej svetovej vojny tu pracovalo deväť tisíc robotníkov. Nielen Poliaci, ale aj, Nemci, Česi, Škóti, Rusi, Švajčiari, Holanďania, Taliani a Židia. Z celkového počtu tridsiatich siedmich tisíc obyvateľov na začiatku dvadsiateho storočia bolo desať tisíc cudzincov, pričom Česi tvorili po Nemcoch druhú najpočetnejšiu skupinu. Išlo zväčša o majstrov tkáčov, ale bolo tu aj veľa vyšších úradníkov z pradiarenských fabrík v Čechách. Mená ako Hulka, Howorka či Doczekal znejú Žyrardovom doteraz. Najvýznamnejší žyrardovan Pawel Hulka – Laskowski – potomok evanjelických českých bratov sa zapísal do dejín svojim literárnymi prácami, ale aj skvelými prekladmi českých, francúzskych, anglických a ruských autorov.
Vráťme sa však k mestu samotnému. Najdôležitejšou skutočnosťou je, že zostalo z deväťdesiatich piatich percent zachované a patrí tak medzi európske unikáty! Rozkladá sa na vyše 70 hektároch a v tomto obrovskom komplexe sú okrem fabrík na spracovanie ľanu aj budovy kostola, pošty, školy a škôlky, domu kultúry (v tých časoch!), práčovne a mestských kúpeľov, je tu park s viacerými hodnotými stromami. Ale nájdeme tu aj tzv. Babiniec – budovu pre 35 vychovávateliek v materskej škole či domov dôchodcov – starých robotníkov, ktorí sa už nevládali postarať sami o seba (mimochodom – ten sa volá Golębnik – Holubník).
Mesto sa však potýka s rovnakým problémom ako Lodž. Od deväťdesiatych rokov minulého storočia pokračuje úpadok textilného priemyslu v Žyrardove, z pôvodného podniku Zakłady Przemysłu Lniarskiego im. Rewolucji 1905 vzniká podnik nový názvom Zakłady Lniarskie S.A., ktorý sa však po počiatočných úspechoch dostáva takisto do finančných ťažkostí a ide do konkurzu a v roku 1997 dochádza k rozpredávaniu majetku spoločnosti. Dnes tu funguje iba neveľká Fabryka Wyrobów Lnianych Spółka z o.o. a pred miestnou samosprávou stojí vážna úloha – vytrhnúť mesto z tohto pozvolného úpadku, vrátiť mu nový význam a pri tom zachovať jeho tvár. Postupne sa to začína dariť, mesto sa uchádza o prostriedky z Európskej únie predovšetkým na revitalizáciu unikátneho fabrického komplexu.
Prechádzka Žyrardovom je zvláštna a inšpirujúca. Máme dosť času prezrieť si najskôr rozľahlé Námestie Jána Pavla II., predtým Trhové námestie. To už je zreštaurované, trvanatú plochu s cestičkami a fontánou obkolesujú budovy z červených tehál, na jednom konci stojí impozantný kostol zasvetený Panne Márii z rovnakého materiálu. Na dlhšej strane Dom Ludowy Karola Dittricha tak zvaný “Ludowiec”, ktorý plnil úlohu domu kultúry pre pracovníkov závodov na výrobu ľanu, v dobe najväčšej slávy Žyrardova sa tu konali divadeľné aj filmové predstavenia. Do užívania bol odovzdaný už v roku 1913. Vedľa budova magistrátu, kus ďalej bývalá ženská škola, oproti už spomínaný Babiniec a v zeleni sa topiaca Ochronka – predškolské zariadenie pre deti zamestnancov, ktoré tu fungovalo od roku 1875. Túlame sa ďalej, na rušnej ulici, ktorá Žyrardov pretína ma prekvapí sveteľná reklama firmy Carrefour. Tak ako u nás, pomyslíte si sklamane. Ibaže tu sa vyníma na stavbe z prelomu devätnásteho a dvadsiateho storočia! Kryté garáže sa skrývajú za múrmi z rovnakých červených tehál a ráz mesta neruší anonymná škatuľa, tak podobná všetkým inde v Európe. Tu totiž vedia, čo to je genius loci. Ideme medzi fabrické haly, ktoré na svoju obnovu ešte čakajú. Aj tu sa už rozbiehajú práce na luxusných loftoch, náš sprievodca nám ukazuje plány kde majú vzniknúť ateliéry, kde reštaurácie, kde nákupné centrum, kde oddychové zóny pre budúcich obyvateľov. Za novými oknami, ktoré presne svojím štýlom kopírujú tie pôvodné, ešte vidno prázdne priestory bez priečok, ale vonku už stojí socha pradiarky, ktorá pripomína tunajšiu históriu a muži v pracovnom v horúcom popoludní poklopkávajú na čerstvé dlažobné kocky. Žyrardov začína písať novú kapitolu svojej histórie.

Oprava Žyrardova .

Bratislava
Hlavné mesto Slovenska sa nemôže porovnávať čo do množstva a komplexnosti priemyselných stavieb s Lodžou či Žyrardovom. A aj mnohým jej obyvateľom akosi uniká, že bohatstvo sa môže skrývať nielen v barokových palácoch a kostoloch, že pojem kultúrne dedičstvo má na začiatku dvadsiateho prvého storočia už možno širší význam. Mnohí iba okrajovo vnímajú čaro technických pamiatok a industriálneho dedičstva, aj keď staršie generácie spomínajú pojmy ako Kablovka, Danubiuska, sklad číslo 7 či Cvernovka. Tým mladším možno zarezonuje železničná trať so stanicou Filiálka, kde boli pobočky fabrík ako Siemens-Schuckert, alebo čokoládovňa Stollwerck, neskôr Figaro. Tieto areály patrili k tým rozsiahlejším, menšie stavby sú napríklad stanica konskej železnice a Ludwigov mlyn na Krížnej ulici. Ak si niekto myslí, že priemyselné objekty vznikali iba z nutnosti a konštrukčne spĺňali iba utlitárne hľadiská, mýli sa. Na ich vzniku sa často podielali významní architekti – projektoval tu Dušan Jurkovič aj Vladimír Karfík. Avšak trendy, ktoré pútajú pozornosť architektonických ateliérov aj developperov v iných krajinách či mená renomovaných architektov podpísaných pod týmito budovami ako keby neboli dostatočným dôkazom, že priemyselné objekty treba chrániť a nenechávať ich bezmyšlienkovite nahrádzať novými stavbami. Možnosti, ktoré tieto objekty v Bratislave ponúkajú sú takmer nevyužité, každú chvíľu sa dozvedáme o zbúraní ďalších budov. Ako keby títo svedkovia priemyselnej histórie prekážali, ako keby mali na sebe punc akejsi nečistoty, nevhodnosti. Ako keby sa za ne mesto hanbilo. Ak sa zapozeráte na vnútrajšok haly fabriky Danubius elektrik, možno vám pripomenú lofty v Žyrardove či v Kniežacom mlyne v Lodži. Bohužial, osud tejto bratislavskej industriálnej stavby je už spečatený. Navždycky, neodvratne a zbytočne. Na mieste stanice Filiálka by mal vzniknúť tridsaťpäť poschodový vežiak Slovany.

Jediná hodnota, ktorá je na Slovensku (a v Bratislave zvlášť) cenená – splanírovaný stavebný pozemok pripravený na výstavbu (plocha na Račianskej ulici, kde stály výrobné haly Danubius Elektrik (predtým BEZ a predtým Siemens – Schuckert).   

Epilóg
Situácia Lodže či Žyrardova nie je ľahká. Vysoká nezamestnanosť a oproti iným mestám oveľa menej rozvinutý turizmus. Avšak zdá sa, že ich samospráva má víziu rozvoja mesta, ktorá nespočíva iba v bezmyšlienkovitom búraní starého a možno nepotrebného. A v tejto vízii budúcnosti je miesto aj pre obnovenú pamäť týchto miest. Škoda, že to nikoho z kompetentných v Bratislave zatiaľ neinšpirovalo. Alebo že by si hodnotu industriálnych stavieb uvedomovali iba osvietení občania a ochranári?

Čo myslíte, ako dlho bude ešte vzdorovať – nie je to ideálne miesto na výškovú budovu ?

Katarína Javorská
publicistka

Foto: Žirardov  Katarína Javorská, Bratislava Marian Paulini

Rubriky: História, Industriálne pamiatky, Informácie, Ochrana pamiatok // 4 komentárov »