K histórii a významu bývalej Uhorskej továrne na smaltované a kovové výrobky v Petržalke.

Autor: Ing. arch. Veronika Kvardová

Poloha továrne

Továreň sa nachádza severovýchodne od železničnej stanice Petržalka. Územie je ohraničené dnešnými ulicami Kopčianska, Údernícka (býv. Ibsenova) a Gogoľova. Koncom 19. storočia tu začali vznikať priemyselné závody, k nim sa pridali obytné kolónie a rozvoj v oblasti podnietilo aj železničné spojenie Bratislavy s Viedňou tzv. Viedenskou električkou.

V krátkosti z histórie

Neďaleko petržalskej železničnej stanice sa sformovalo viacero priemyselných podnikov. Pri hraniciach s rakúskou obcou Kittsee stála Durvayova tehelňa, v blízkosti stanice na Kopčianskej ulici Lewyho továreň na hnacie rememe z prírodných, najmä ľanových materiálov, oproti stanici továreň Avenarius, ktorá vyrábala chemické produkty, neďaleko smaltovňa P. Westena a gumáreň Matador.

Najrozsiahlejšie zachované stavby z obdobia spred 1. svetovej vojny sú zo smaltovne a gumárne Matador. Továreň Petra Westena na smaltované nádoby oficiálne vznikla 1. augusta 1899 v Petržalke, neskôr prešla do rúk nových akcionárov s veľkou podporou uhorskej vlády v roku 1907, kedy sa jej názov zmenil na „Westa“ (neskôr písaná aj s jednoduchým V). Prvú továreň založil rakúsky podnikateľ Peter Westen, ktorá mala dve výrobne. Dokladuje to aj historická pohľadnica z roku 1902, ktorá zachytáva v hornej časti výrobňu I. (Werk I.) a vo svojej spodnej časti výrobňu II. (Werk II.) pri Kopčianskej ulici aj s vilou riaditeľa. Tieto objekty, s výnimkou vily riaditeľa, zanikli, či už pri požiari továrne začiatkom storočia, alebo pre modernizáciu výrobného procesu. Nové, kvalitnejšie,  objekty boli vystavané do roku 1911. V roku 1946 sa továreň začlenila do závodu Matador. Niektoré stavby v roku 2008 MČ Petržalka vyhlásila za svoje pamätihodnosti.

Pohľad na areál Uhorskej továrne na kovové a smaltované výrobky okolo roku 1910. Zdroj: Heinrich Zieger: Fabrik – Architekt und Beratender Ingenieur V. B. I: Zittau I. SA. Berlin: Ernst R. Laurig, 1922.

Výroba v smaltovni

Smaltovňa bola vybudovaná na dvoch lokalitách, ktoré sú zachytené na spomínanej pohľadnici. Budovy výrobne I. boli asanované, s výnimkou vily riaditeľa, a na ich mieste stoja nové stavby. Budovy výrobne II. poškodil požiar a boli nahradené novými , ktoré mali lepšie spĺňať náročné pracovné a výrobné podmienky tohto druhu prevádzky. Architekta ani stavebnú firmu pôvodných stavieb nepoznáme, aj keď k niektorým stavbám smaltovne vieme priradiť meno Antona Durvaya, ktorý vlastnil neďalekú tehelňu a vykonával tesársko-murárske práce. Ako miestny staviteľ určite dodával na stavbu tovární materiál, a tak mohol byť aj ich projektantom.

Nové stavby smaltovne sa zachovali dodnes a sú dielom žitavského architekta Heinricha Ziegera (1873 – 1943), ktorý spolupracoval na týchto objektoch aj s nemeckou stavebnou firmou Wayss & Freytag. Nové budovy smaltovne boli postavené v prvom desaťročí 20. storočia. Mali spĺňať požiadavky, ktoré vyplývali najmä z náročnej prevádzky. Výrobný proces pozostával z viacerých častí, ktoré architekt navrhol do troch celkov. V prvom celku sú stavby taviarne s mlynom, ktoré zabezpečovali tavenie a drvenie skloviny v bubnových mlynoch. Boli to špeciálne malé mlecie zariadenia (viď. obr.), ktoré pomocou oceľových gúľ v časti bubna drvili sklovinu na malé časti. Výsledkom tohto procesu bola tzv. smaltérska brečka, do ktorej sa namáčali výrobky pred vypaľovaním. Práve táto surovina dávala výrobkom charakteristickú farebnosť a štruktúru, podľa ktorých sa dal rozoznať ich pôvod.

Mlyn na sklovinu s taviarňou, záber do roku 1911. Zdroj: Heinrich Zieger: Fabrik – Architekt und Beratender Ingenieur V. B. I: Zittau I. SA. Berlin: Ernst R. Laurig, 1922.

V druhom bloku sa nádoby vyrábali. Nachádzali sa tu až dve shedové lisovne (stavby so “zubovitou” strechou), v ktorých sa z lisovaného plechu vyrábali potrebné tvary nádob (počas vojny najmä pre armádu). K nim sa v žihárni privarili potrebné diely. Následne sa na nádoby mohol nanášať smalt. V strednom bloku stavieb sa nachádzali shedové budovy, kde sa nádoby morili do smaltérskej brečky a museli sa nechať dôkladne vysušiť. Následne na to putovali do špeciálnych pecí, v ktorých sa smalt vypaľoval. Aby prostredie pri peciach bolo znesiteľné aj pre robotníkov, architek H. Zieger navrhol dvojhalie na vypaľovanie a sušenie, ktoré svojou nezvyčajnou prevýšenou oblúkovou konštruckiou rozvádzalo teplo do priestoru. Aj shedové stavby boli jedinečným riešením tohto architekta. Namiesto toho aby podporné stĺpy hál umiestnil do najnižšieho bodu striech, tak ich rozmiestnil práve do vrcholov, a tým zabezpečil v priestore čo najmenej stĺpov, ktoré neprekážali prevádzke. Všetky procesy v halách boli poháňané pomocou transmisií (remeňov a menších koliesok) zavesených na týchto konštrukciách.

Jedna z lisovní pred spustením výroby, vidno pripravené hnacie transmisie. Zdroj: Heinrich Zieger: Fabrik – Architekt und Beratender Ingenieur V. B. I: Zittau I. SA. Berlin: Ernst R. Laurig, 1922.

Architekt

Architektom stavieb smaltovne je Heinrich Zieger (1873 – 1943) zo Žitavy (Nemecko), o ktorom sa najviac infomácií dozvedáme z jeho firemných či reklamných brožúr. Jeho filiálna kancelária sa nachádzala popri Viedni a Žitave aj v Šenkviciach pri Pezinku. Uprednostňoval prácu architekta priemyselných stavieb, ktorý sám dohliada na proces výstavby. A práve to bol dôvod na  založenie pobočnej kancelárie blízko staveniska petržalskej smaltovne. Propagoval dôležitosť architekta pri výstavbe akejkoľvek priemyselnej budovy, ktorý ovláda perfektne nielen statické a technologické parametre stavby, ale aj koordinuje práce na stavbe a povyšuje utilitárnu výrobnú stavbu na architektonické dielo.

S architektovými továrňami sa môžeme dodnes stretnúť okrem Petržalky aj v Českej Republike, kde je zachovaných viacero jeho priemyselných diel rôzneho výrobného zamerania. Smaltovňa v Petržalke je spomedzi nich najstaršia. Na fabrikách v Českej Republike môžeme sledovať ako sa vyvíjal architektov štýl, ale aj typické prvky pre jeho tvorbu. Zaujímavé je, že pre mnohé z jeho priemyselných budov je charakteristická žlto-šedá farebnosť, ktorá vychádza zo striedania šedých lizénových plôch a žltých omietaných častí. Smaltovňa v Petržalke mala taktiež okrovožltú farebnosť, ktorú vytvoril charakteristický odtieň tehál z neďalekej Durvayovej tehelne. Architekt tu necháva zámerne vyznieť farebnosť domáceho materiálu. Tento motív sa prejavil v používaní podobných farebných odtieňov aj na jeho neskorších realizáciách.

Výstavba dvojhalia na vypaľovanie smaltu, pred rokom 1911. Zdroj: Heinrich Zieger: Fabrik – Architekt und Beratender Ingenieur V. B. I: Zittau I. SA. Berlin: Ernst R. Laurig, 1922.

Stavebná firma

Smaltovňa v Petržalke by nemala taký  unikátny konštrukčný systém bez silného partnera, odborníka na poli železobetónových konštrukcií. Heinrich Zieger spolupracoval na výstavbe továrne s firmou Wayss & Freitag. Okrem stavby dvojhalia, ktoré sa dostalo aj na reklamné plagáty stavebnej spoločnosti, vystavala táto firma pravdepodobne všetky betónové konštruckie v továrni.

Stavebná spoločnosť Wayss & Freytag vznikla v roku 1893 spojením dvoch firiem, ktoré sa v Nemecku zaoberali nielen výstavbou zo železobetónu, ale aj pokusmi s novými možnosťami tohto materiálu. Podnikateľ Conrad Freytag (1846 – 1921) založil firmu Freytag & Heidschuch v Neustadte v roku 1875. Firma získala licenciu na stavby zo železobetónu systému Monier pre južné Nemecko. Gustav Adolf Wayss (1851 – 1917) vlastnil firmu G. A. Wayss & Co. v Berlíne od roku 1885 a mal naopak licenciu pre severné Nemecko. Spojením oboch firiem vznikla v roku 1893 firma Wayss & Freytag AG, ktorá pokračovala v tradícii pokusov a patentov na poli železobetónových konštrukcií s významnými vynálezcami. Firma funguje dodnes pod názvom Wayss & Freytag Ingenieurbau AG a je stále špičkou na trhu v oblasti železobetónu.

Skúsenosti a pokrokové myslenie firmy sa prejavili najmä na unikátnej konštrukcii dvojhalia na smaltovanie v Petržalke. Keďže stavba v sebe zahŕňala zložitú prevádzku, bolo nutné použiť taký materiál, aby sa eliminoval počet stĺpov v priestore, ako aj dbať na vytvorenie priestoru vhodného pre prácu s dostatočným osvetlením a vetraním. Na to bol vhodný práve tvar poloblúka, ktorý rozvádzal prebytočné teplo do priestoru. Vysoké strešné pásové svetlíky dodávali do interiéru dostatok svetla a zároveň pomocou strešných otvorov bolo možné odviesť aj teplo z interiéru do exteriéru, ktoré vznikalo pri vypaľovaní.

Interiér budovy dvojhalia na vypaľovanie smaltu počas výstavby, záber spred roku 1911. Zdroj: Heinrich Zieger: Fabrik – Architekt und Beratender Ingenieur V. B. I: Zittau I. SA. Berlin: Ernst R. Laurig, 1922.

Zachované stavby bývalej smaltovne

Dnes sa nám z bývalej Uhorskej továrne na kovové a smaltované výrobky zachovala väčšina z pôvodných stavieb, ktoré projektoval H. Zieger (viď. mapka nižšie). Stále je možné vidieť mlyn s taviarňou, aj keď komíny zo stavieb už zmizli. Shedové stavby, kde sa morili nádoby, si dodnes zachovali svoju typickú ozubenú siluetu. Ich strešné pásové okná dodávajú do interiéru požadované severné osvetlenie, ktoré je najvhodnejšie pre pracovné prostredie. Unikátne dvojhalie v sebe spája moderné železobetónové staviteľstvo s harmóniou tehlovej fasády, ktorá má na tomto území charekteristickú žltú farebnosť. Dnes už prestavané budovy lisovne a žihárne upútajú aspoň nezvyčajným tvarom striech. A azda najzapamätateľnejšia je vila riaditeľa Herknera, ktorá stojí priamo pred petržalskou stanicou učupená vedľa gigantickej novostavby s bytmi.

Zachované budovy smaltovne vo vnútri areálu bývalej továrne Matador. Graficky spracovala Ing. arch. V. Kvardová.

Ako vyzerá smaltovňa dnes?

Rubriky: História, Industriálne pamiatky, Ochrana pamiatok, Prieskum industriálu, Študentské práce // 1 komentár »