Dobrodružná záchrana najstaršieho exponátu, alebo ako boli nakoniec všetci spokojní…

V dobe, keď sa na Slovensku začínala písať história železničného múzejníctva a keď bola najväčšou úlohou múzejníkov zbierkotvorba prišiel „železničný detektív“ Štefan „Pišta“ Muka s neuveriteľnou informáciou. V medzihraničnom pásme na trati Šahy –Drégelypalánk – nepoužívanej (okrem výnimky cez 2.sv. vojnu) prakticky od rozpadu Uhorska [snahy o jej obnovu sú na http://www.ipelskaunia.sk/sk/symbol_sk_2.html ] stojí akési zvláštne návestidlo.

 Tejto informácii sa však venovala len okrajová pozornosť – veď takéto čosi (ak to aj bolo to, čo Pišta popisoval) už dávno nemohlo existovať. Avšak Pišta bol neoblomný a tlačil na znesenie návestidla. Ako to v živote chodí, takmer vždy je niečo za niečo… My sme chceli demontovať bez problémov návestidlo a náčelník (prednosta) železničnej stanice Šahy chcel jazdu s parnou lokomotívou pri príležitosti oslavy 100-ročnice trate Šahy – Čata. Dohoda bola rýchla a tak sa akcia mohla uskutočniť.

7.júna.1986 nasadlo do vlaku v Bratislave „zvláštne dobrovoľnícke komando“ záujmovej organizácie Odborná skupina histórie železničnej dopravy / Strom života s ruksakmi s náradím v zložení Juro Kubáček (vedúci projektu), Jožko Čuchor, Oto Makýš, Braňo Hamaš, Marian Paulini, Zora Okáliová a Miro Mútňanský (†) – dúfam, že sme po rokoch na nikoho nezabudli. V Štúrove nás čakala spojka – „detektív“ Pišta. Spolu sme sa potom presunuli do Šiah, kde nás očakával náčelník stanice.

Stanica Štúrovo, kde „zvláštne dobrovoľnícke komando“ očakávala „spojka“…

Od neho sme si zapožičali traťovácky vozík a vyrazili sme do medzihraničného úseku – po koľajniciach, pokiaľ sa len dalo. Keď koľaje skončili, pokračovali sme po bývalom železničnom násype pešo. Náčelník stanice nám zatiaľ robil „krytie“ – priateľsky sa venoval miestnym pohraničníkom, aby nám umožnil kľudnú prácu. Demontáž prebiehala rýchlo – z vnútra návestidla sme vybrali kompletný a funkčný hodinový stroj (prekvapil nás akurát drevo-papierový hrad, ktorý si v návestidle vybudovali mravce z rozžutej drevnej hmoty – a potom, že sa u nás drevokazné mravce nevyskytujú), uvoľnili matice, ktoré návestidlo spájali s betónovým podstavcom, návestidlo sme sklopili, kúsok ručne preniesli cez krovie k vozíku, na ktorom sme ho rýchlo doviezli do stanice. Rýchlosť bolo namieste, pretože v momente, keď sa návestidlo začalo z podstavca sklápať si nás „na druhej strane“ všimli na maďarskej pohraničnej stanici a vyslali k nám jedného plne vyzbrojeného vojaka, aby zistil, čo sa deje. Na naše obrovské šťastie nás však od neho delila nepreniknuteľná niekoľkometrová húština, cez ktorú sme len videli jeho „kanady“ a počuli jeho dôrazné otázky (niečo ako: „Mit csináltok?“ a iné podobné, čomu sme radšej nerozumeli). A tak popri našich zavádzajúcich odpovediach (niečo akože: „Semmi.“ a „Nem baj.“, a na čo jednoduché zmätočné sme si z našej prešpuráckej maďarčiny spomenuli) sme návestidlo rýchlo sklopili a uháňali s ním do stanice. Tam sme ho z veľkou úľavou naložili do vlaku a zmizli sa osviežiť (to aby sme akože splynuli s miestnym davom a tvárili sa, že my s tým návestidlom nemáme nič spoločné – veď viete, keby náhodou k niečomu prišlo…). Keď sme potom zo stanice odchádzali vlakom domov, celú cestu nás tešili spomienky na dobrodružne prežitú a ešte k tomu aj užitočnú akciu.

Návestidlo pripravené na „strhnutie“ – Braňo Hamaš ešte „dohovára“
dvierkam, aby sme z vnútra mohli vytiahnuť hodinový stroj

Prvý pokus – pôjde to?
Ťahá Marian Paulíni s ??, zachytáva Oto Makýš s Mirom Mútňanským (†).

Dielo sa podarilo, návestidlo je na zemi.

Sokel, na ktorom bolo návestidlo prichytené (mravcom sme „zrušili“ mravčí hrad).

Už sa TO nesie na traťovácky vozík, …

… vozíkom vezie po zarastenej trati …

.. a rýchlo „posunuje“ do stanice.

Prvá časť akcie bola teda za nami. Druhá časť – splatenie nášho dlhu Šahám prišla onedlho. 6.septembra 1986 sa uskutočnila avizovaná oslava a na nej sme samozrejme s lokomotívou 310.433 nemohli chýbať. Večer sme dorazili z Bratislavy cez Štúrovo (kedysi malo v slovenčine taký trefnejší názov – Parkan) do Šiah, kde sme celú noc kúrili a pripravovali našu lokomotívu. Ráno sme v Šahách ešte rýchlo odzbrojili dozbrojili a „pod parou“ naložili nabudených oslávencov. Cesty do Čaty a späť nám prebehli akosi rýchlo –všade nás vítali davy nadšených miestnych obyvateľov, mávajúcich rukami a mávatkami (ktoré asi „vyfasovali“ jednotne), pionieri stáli stráže v plnej výstroji (aj s červenými šatkami), súdruhovia v oblekoch si potriasali rukami. Avšak pod touto nastrojenou oficiálnou škrupinou (ako typickou pre tie roky!) sa pozornejšiemu oku rýchlo odhalila nefalšovaná radosť z oslavy milého výročia a z nášho parného vlaku. V jednej stanici na nás už zďaleka mával starý dedko, sediaci na vozíčku, ktorý sa nám snažil ukázať fotografiu, na ktorej bol asi vyfotený v dobách plnej prevádzky oslavovanej trate ako jej zamestnanec (tak sme to aspoň pochopili). V inej stanici nám na lokomotívu vyložili psíka, oblečeného v malej železničiarskej uniforme a na konečnej deti recitovali básničky a spievali pesničky. Radostný deň sa schýlil ku koncu, „mašinu“ sme ukľudnili a večernými vlakmi sa rozišli na ďalšie akcie. Ešte chvíľu po nás zostala vôňa „pary“ a fľaky dymiacej trávy v koľajisku. Potom už len spomienky. Nám zostali zamazané ruky od oleja a nevyprateľné čierne škvrnky na našom historizujúcom „dobovom“ oblečení (na bielych košeliach, aj na svadobnej „buřinke“, ktorú si Oto požičal od svojho dedka).

Ranné olejovanie ložísk.

Vyzbrojená a pripravená „pod parou“. Vpravo Pišta Muka.

Uháňajúca 310.433 pred oslavou, ako viem že pred?

Potom už nechýbali davy uniformovaných pionierov,
mávatka s červenými hviezdami a obligátny transparent na čele lokomotívy.

Vyzdobená 310.433 kvetmi, mávatkami, červenými hviezdami,…

Davy nadšených sláviacich detí…

….a dospelích (všimnite si dobovú svetríkovú módu – „home made“).

Aj pionieri a pionierky prišli.

Vyzdobené dievča a vyzdobený pes.

Jožko Čuchor (kurič – inštruktor) pozerá – asi na cestujúcich. Ale s takými rozpakmi?

Kurič – zácvikár Marian Paulini sa ešte smeje – kuričské skúšky na ktoré sa pod vedením Jožka Čuchora pripravuje budú až o dva týždne…

Jožko Čuchor v akcii.

Vjazd do stanice.

Ohníky na trati ( v tom čase to bola jediná prevádzková parná lokomotíva a s prevenciou pred požiarmi sa starosti nerobili, lebo v roku 1980 pary skončili ).

Vagóny v neskorom popoludní – po akcii…

Po oboch opísaných akciách sa mohlo zdať, že všetko je v poriadku, vzťahy sú uzavreté a všetci spokojní. Železničné múzeum malo svoje dištančné návestidlo a Šahy mali svoju oslavu výročia trate s parným vlakom. Lenže…

Nadšené chýry o získaní historicky veľmi cenného návestidla sa šíria, rovnako s nim aj profesionálna „závisť“ a tak časom začali byť nespokojní samotní maďarskí múzejníci. Asi sa im niet čo čudovať – veď kto dnes vie, kadiaľ presne vtedy viedla hranica a na koho území to návestidlo pred sňatím vlastne stálo. Ale bez ohľadu na to – takto vzácna pamiatka potrebovala rýchlu a rozhodnú záchrannú akciu – napokon, ktovie, či by ju počas nejakého oficiálneho naťahovania sa o kompetencie a zodpovednosti a podobné veci nestačil stihnúť likvidačný osud mnohých našich podobne cenných pamiatok. Nič to – zachránili sme ju my a tak nám pripadla.

Ale – načo živiť napäté vzťahy na tom našom bývalom Uhorsku. Po pár rokoch sa podarilo uspokojiť aj maďarských múzejníkov. Do nášho záchranného plánu pamiatok bola zaradená parná lokomotíva radu 331. Tieto rušne boli typickými pre juh Slovenska (teda tým aj sever stredného Uhorska – veď viete, ten uhol pohľadu) a v našom múzeu bola 331.019, ale v značne nekompletnom stave. V Maďarsku mali takýto stroj kompletný – a nadbytočný – a tak sa urobila pre obe strany výhodná dohoda. My sme na Slovensko dostali kompletnú lokomotívu radu 331 a Maďari zasa získali náš „úlovok“ – vozeň, ktorý pôvodne patril do Hortyho vlaku, ako aj pozostatok motorového vozňa BC – mot (skriňu). K tomu sa u nás ešte nechala vyrobiť kópia dištančného návestidla zo Šiah, ktorú Maďari tiež dostali. A tak sa vzťahy uzavreli ku spokojnosti všetkých zúčastnených strán.

Lokomotíva 331.037, ktorú múzeum získalo výmenou z Maďarska(samozrejme nie funkčnú, ale zato kompletnú). O jej oprave, piesku na Rendezi a pľúcach a … – to je už ďalší príbeh, ktorý by mal asi napísať Tomáš Bobák.

Dištančné Schönbachovo návestidlo (po renovácii), je najstarším exponátom Dopravného múzea v Bratislave.

Text: Marian „Pavúk“ Paulini a Oto Makýš

Foto: Zora „Kalka“ Pauliniová (Okáliová), Marian „Pavúk“ Paulini a Oto Makýš

Rubriky: Akcie, História, Informácie // 3 komentárov »